Slovensko 1996 5.-14.7.1996 940km/10dní
Slovensko je teraz moja druhá domovina a pretože som zatiaľ nemal dostatok času a príležitosti spoznať inú časťč jako okolie bydliska, tieto prázdniny využijem na spoznanie časti spod Tatier, a to Vysokých aj Nízkych. Na počasie a ubytovanie netreba pozerať- v lete je počasie vždy dobré, aj keď prší či praží slnko a ostatné si poveziem zo sebou.
Putovanie začína skoro ráno, cestou v pamäti kontrolujem,či mám všetko potrebné a kde je to uložené. Peňaženku a doklady mám poruke a pretože necestujem do zahraničia, ostatné bude možné dokúpiť. Cez Nitrianske Pravno len tak prefrčím a cesta sa začína dvíhať- hlavné stúpanie bude až za Klačnom, a to na Fačklovské sedlo. Silnica sa krúti horou-teda žiadny výhľad-čo mi vyhovuje. Šiniem sa ako šnek s pohľadom upretým na asfalt pod sebou, optickým klamom tak idem vyššiou rýchlosťou jako v skutočnosti. Posledná zákruta, vrchol a opatrný zjazd do Fačkova. Vzákrutách ostáva drobný štrk, šmyk při vyššej rýchlosti by nebol príjemný! Nasleduje Žilina, Budatín,Varín, Belá a v Terchovej oddychujem. Sú tu Jánošíkove slávnosti, vyhráva muzika a všade pobehujú krojovaní účastníci za bujarého veselia. Po chvíli sa odlepujem a pokračujem na Oravu. Oravský hrad na vysokej skale pozerá do krajiny pod sebou a za búry a osvietený bleskom musí vyzerať strašideľne. Konečne malá dedinka, miesto u vody ukryté před dotieravými očami cudzincov, jako stvorené k nocovaniu.
Skanzen v Pribyline je miesto, ktoré třeba poriadne pozrieť. Muzeum oravskej dediny s drevenicami a dobovými obyvateľmi a na konci rozostavaný kostol, ktorý bude súčasťou a ozdobou skanzenu. V budúcnosti má pribudnúť aj muzeum železnice a okolie oživia hospodárske zvieratá. Ustatý z nezvyklého pohybu si odpočiniem na bicykli v stúpaní na Podbánske- to sa už pohybujem pod vysokými štítmi Tatier, samozrejme Vysokých. Prehliadka Štrbského plesa, Tatranskej Lomnice a je tu Belianská jaskyňa. Ĺen čo dorazím, návtevníci sa chystajú k prehliadke- teda rýchlo vstupenku, natiahnúť vetrovku a už sa zatvárajú dvere. V prvej chvíli je to šok pre organismus, rozohriaty stúpaním v 30°C-vom vedre a zrazu 5-8°C !!! Prehliadka trvá necelú hodinku- čo je tak akorát, aby som nezamrzol v krátkych nohaviciach. Keď sa otvoria dvere von, vyvalí sa kúdol pary, v ktorej sa na chvílu strácam. Je to jako vstup do sauny. Vo Vyšných Ružbachoch je parádny kúpeľ v prírodnom kráteri a kúsok ďaľej sa ukladám k spánku.
Potrebuje sa dostať do Levoče a tak prechádzam cez St. Ĺubuvňu, Plavnicu a peknou lesnou asfaltkou cez Šambron, Tichý potok a Repaše do Levočskej doliny. Sú tu kúpeľe a kempink s malým jazerom na začiatku. Tu ostávam . Chcem si poriadne popozerať Levoču. Začínam historickým centrom-námestím.Tu sa sústredia všetky pamiatky. V strede stojí radnica, v ktorej je informačná centrum a malé muzeum. Vedľa stojí kostol sv.Jakuba s dielom majstra Pavla-vyrezávaným oltárom a starým interiérom. Práve sa otvára, tak tu trávim takmer hodinu prezeraním pamitok a posedím si v chládku. Vonku už začína vykurovať. Zatiaľčo som trávil čas vnútri, vonku sprchlo. Kostol obopína lešenie, opravuje sa fasáda a odkvapové rúry, aby aj zvonku bol dôstojný pohlad. Obídem malé námestie, obzerám rôzne typy historických mešťanských domov a po doplnení zásob idem na ďaľšiu cennosť-Spišskú kapitulu a hrad. Ten sa vypína nad Sišským podhradím a po chodníku sa krútia ludia,idúci hore alebo dole, sťa rozprávkový had. Po chvíli som medzi nimi aj ja a stúpam ku zrúcaninám najväčšieho hradu v strednej Evrópe. Návštevníkov je tu neúrekom a počuť rôzne jazyky. Angličtina sa miesi s nemčinou, češtinou a slovenčinou, dokonca počuť aj japončinu- hotový Babylon. Po prehliadke dobře padne občerstvenie v podhradí, odkiaľ je na hrad pekný výhľad. Při odchode prechádzam okolo hradu z druhej strany, smerom na Margecany a u Ružínskej priehrady končím -kúpeľ pred večerou si zaslúžim,no nie?
Geľnica, Mníšok a Smolník- to sú miesta, ktorými prechádzam ký stojím před vstupom do Zádieľskej tiesňavy. Po obidvoch stranách vstupu stoja jako stáž obrovité skaly, asfalt ustupuje prírodnej kamenistej ceste a slnko zakrýva hustý porast smrekov. Na niektorých miestach sa súteska zužuja tak, že medzi strmými a kolmými skalami je miesto ľen pre chodník a koryto potôčika. Slnko sem neprenikne ani v pravé poľudne. Po polhodine sa roklina otvára a po chvíli som na planine a tiesňava ostáva vzadu- slnko tu opäť preberá vládu. Prichádzam na hradskú a začína súpanie ku Krásnej Hôrke. Stíham poslednú prehliadku a tak nemusím zajtra čakať do deviatej. Hrad je väčší jako vyzerá zdola a celkom dobře vybavený a zachovalý. Pod hradom je jako na zavolanie fungujúci kemp a tu končí dnešný deň pod teplou sprchou a u zlatého moku na záver.
Po prebudení je třeba využiť ušetrený čas na prerovnanie vecí(veľké pranie bolo před večerou),údržbu a očistu bicykľa a takto vynovený po ôsmej hodine opúšťam kemping. Prvá dnešná zastávka je kaštieľ v Betliari. Táto budova, celkom opravená, slúži občas jako výjazdové miesto našej vláde aj s priľahlým rozsiahlym parkom-voľakedy sa tu promenádovala šľachta, teraz takisto, ale „demokraticky zvolená“. Ochtínska aragonitová jaskyňa- to je pojem aj vo svete, vďaka jedinečnej kryštalizácii vápenca-aragonitu. Ten sa tu vyskytuje v niekoľkých podobách a celkom hojných shlukoch. V Evrópe je ešte jedna jaskyňa tohto typu v Španielsku a tretia sa nachádza v Kalifornii v USA. Tomuto unikátu odpovedá aj jedinečné vstupné- raz tak vysoké jako inde, ale stojí to za to. Kedy sa sem opäť dostaneme? Po 45-tich minútach prehliadky sa ocitám vonku, oddych pokračuje krásnym zjazdom po novom koberci a súmrak padá na celtu spolu s únavou na moje viečka pred Revúcou.
So slnkom nad hlavou- po ránu trocha zubatým-ma zohrieva stúpanie za Muráňom. Brezno, sídlo veľkých a vyhlásených železiarní za totality dnes iba spomína na dávnu slávu. Jediné čo mu ostalo, je špina a omšelosť. Železiarne, ako väčšina ťahúňov socializmu, sú dnes spustnuté a vyzerajú, jako keby skončili výrobu.Cez Valaskú prichádzam do Čierneho Balogu- města s historickou železničkou z čias, kedy zvážala drevo z okolných lesov. Teraz z nej ostalo iba pár kilometrov, ktoré sa udržujú v prevádzke vďaka nadšencom. Na stanici parkujú malé vagónky, rušne a nákladné vagóny na drevo- niektoré opravené, iné na opravu čakajú. Stanica je tiež udržiavaná v historickom štýle, čo láka hlavne zahraničných turistov. Pomalým tempom prichádzam do večera k Hriňovej. Ďalej sa nemá zmyseľ ponáhľať, chcem si zajtra pozrieť Slávnosti pod Poľanou, konajúce sa práve teraz aj s jarmokom v amfiteátri v nedaľekej Detve.
Do desiatej sa došuchcem do Detvy a pomaľy poobzerám stánky s ľudovými výrobkami, jedlom a pitivom- od každého okoštujem a je tu poľudne. Cez Zvolen ma cesta vedie smeron na Banskú Štiavnicu, k Evičkinmu jazeru na Počúvadle. Využívam predposledný deň putovania- zajtra už budem spať v posteli.
Opäť svieti slnko-počasie sa tohoto roku pochlapilo- a po dlhom klesaní oddychujem v Žarnovici. Tu sa pripravujem na posledná dlhé stúpanie až na V.Pole-odtiaľ už len klesanie a rovinka do Partizánskeho. Toto sa podarí zvládnuť, aj s kúpaním, do šiestej- to už parkujem doma podesiatich dňoch a 950-tich kilometroch.
