pondelok 29. augusta 2011

S cesnakom cez Javorinu

Pod Komenského dohľadom 
A je tu posledný augustový víkend. Po návratu s dovolenky som konečne ako tak dal do poriadku záhradku, svoje haprujúce zdravie a začal som uvažovať o menšom výletíku- však si bicykel oddýchol a keď sa ukazovalo na tento víkend celkom slušné počasie, nebolo čo riešiť. Večer som si pobalil zubnú kefku, fotoaparát, české koruny, namazal reťaz (a kolena)a zavčasu ráno sa vydal na južnú Moravu.
Kuželov
Za celkom príjemnej teploty som na kopci nad St. Hrozenkovom a po poľnej ceste si to skracujem do Suchej Lozi. Tu je osvieženie u prameňa miestnej minerálky a oddýchnutý stojím až v Nivnici- rodisku učiteľa národov J.Á.Komenského. Pomaly prechádzam po slováckych dedinkách, po tretej som na mieste určenia- u maminho brata. Tu sa "ubytujem" po privítaní nezbytným kalíškom "pravej slováckej domácej", vydvihnem objednanú sadbu cesnaku a za neznesiteľnej horúčavy sa snažím zaspať.
Vyhliadka nad Veľkou n.Vel.
Sobotu využijem na túlanie sa po okolí- mrknem na Kuželovský mlyn a za pekného počasia prechádzam po dedinkách- sledujem domorodcov pri tradičnom trávení víkendu( ich zohnuté chrbáty na roli, s motykou v ruke pri kopaní zemiakov- pracujú sťa mravce). Večer sa ochladzuje a po jedenástej v noci ma zobúdzajú hromy- blesky akoby mal byť koniec sveta- spúšťa sa drobný dážď a jeho šumot ma uspáva. Ráno je hustá hmľa, ochladilo sa na 10°C a vyzerá to na pekný deň. Aby bola aká- taká  zmena, cesta domov pôjde cez V.Javorinu. Po asfaltke s miernym stúpaním absolvujem prvých desať kilometrov na Vápenky- odtiaľ tri kilometre po lesnej asfaltke- tu už je stúpanie 14%- na odpočívadlo. Tatranka a čaj
 dodávajú kalórie na zvyšných päť kilometrov na vrchol. Po pár metroch za zákrutou musím dolu a ísť pešo-
 prebiehala tu ťažba a lesná cesta je zabľatená- musí nasledujúce dva kilometre ísť mimo- cez horu. Som na
Veľká Javorina 970m n.m.
križovatke- odtiaľ už sa dá až hore. Po vynorení sa z lesa fučí vietor a prevaľuje sa hustá hmľa- vežu vysielača ani nevidno. Na Holubyho chate je už otvorené- dám čaj na zohriatie a idem už iba dolu. Bohužiaľ, cesta už celých 15 rokov nevidela cestárov- slovenských. Možno nestojí za opravu, nieto za nový koberec. Je to hanba,pretože u chaty stoja aj auta s rakúskou a nemeckou značkou. Dolu teda nasledujúcich 10km idem s rukami na brzdách iba 8-10km/hod- viac sa nedá. Konečne je tu hlavná na N.Mesto n.Váhom, Beckov, Trenčín a po dvoch hodinách som doma. Po dlhšej dobe zasa pekný výlet- je to poznať hlavne na nohách- regenerácia už trvá dlhšie!!!

piatok 12. augusta 2011

Romania 2011- tri generácie dvoch národností na jednom putovaní


Po dlhšej prestávke si prejdem časti Rumunska, ktoré ostali na predošlých cestách nepozreté, alebo som ich  minul. Podrobným štúdiom sprievodcu je stanovená trasa, zaujímavé miesta a termín. Tohto roku ale nepôjdem sám-spoločníkom bude Vlado. Pretože sme doteraz spolu nejazdili, mám obavy, či sa zhodneme aspoň v režime dňa-snáď to bude OK.


Zlý začiatok
Prvý tábor
Je 30.6. ráno a poprcháva- čakám pred Lídlom- a je tu zlý začiatok(koniec by mal byť dobrý). Chytáme malé meškanie a to sa nabalí v Bánovciach na pol hodiny. Tá- ako sa ukáže- chýba v Trenčíne a rýchlik, ktorý nás odvezie do Košíc, Vlado nestíha. Našťastie ide za hodinku druhý a po dohovore sa stretneme večer na "noclažisku". V Košiciach sa pripája cykloturistka z Prahy, ktorá využíva možnosť konečne navštíviť vytúžený východ. Týmto vytvárame trojgeneračnú česko- slovenskú skupinu (Daniela 21r.-Češka, Vlado 37r.- Slovák a ja 58r.- čechoslovák-nar. a do 36-ich r. žijúci na Morave, a 22r. ženatý na Slovensku). Hlučné mesto máme za chrbtom, po hodinke pohodlnej jazdy je tu hraničný prechod a dávame najmenej na tri týždne "zbohom" domovu. Po šiestej si začíname obzerať  vhodné miesto na noc. Pred Goncom je neďaľeko cesty, ukrytá pred zvedavými očami (ale nie pred nami), opustená pieskovňa- ako stvorená na prespanie. Staviame tábor a Daniela ide čakať na cestu Vlada. Obaja sa po necelej hodinke objavujú- pred zotmením stíhame hygienu, večeru, krátke porozprávanie zážitkov z cesty a rýchlo do spacákov!!!


Hotel pre nemajetných
Po zobudení je vonku modro a vtáčiky radostne vyspevujú, zatiaľ čo naša družina ukrajuje po  výdatných raňajkách prvé dnešné kilometre. Cez maďarské roviny a mestá sa snažíme ísť čo najrýchlejšie- je deprimujúce vidieť stále koniec cesty na obzore, akoby ani neubiehala. Počasie sa do večera postupne zhoršuje a napokon je z preháňky riadny dážď. Snažíme sa ukryť v nedaľekom zbúranisku, ale keď padne zhora kus omietky, vydávame sa opäť do dažďa. Ku konci dediny Nagykeckes je neobývaný dom otvorený a má navyše bezchybnú strechu-ako úkryt pred dažďom na poslednú noc v Maďarsku nemá chybu.. Trochu poupratujeme jednu miestnosť, rozvešiame mokré veci a varíme gulášovku. Po večeri si "ustielame" na podlahe a o chvíľu počuť iba spokojné odfukovanie a do toho sa derúce Vladovo chrápanie. 


....a je to tu- Rumunsko!!!
Prekročenie rumunských hraníc ani nevnímame, iba podľa tabuľe vieme, že už bola hranica. Nikto nás nezastavuje- vchádzame do časti Banát (čo je historické pomenovanie mokradí medzi riekami Timis a Mures plus kraj Oradea na rieke Crisul Repede). Žije tu slovenská, maďarská, nemecká a srbská menšina, teda riadny jazykový galimatiáš! Po výmene peňazí v oficiálnej zmenárni-zamieňame každý 200€ na 850Leu- a už sú tu na privítanie prvé kopčeky a kopce. Večer je tu "cobydup" a altánok pri riečke Crisul Repede priam volá "som tu pre vás ako ochranca pred dažďom"- pozvanie prijímame.


Cesta do (údolí) pekla !!
Keď spatríme pred sebou smerovník, prikazujúci odbočiť z hlavnej cesty na vedľajšiu, radi poslúchneme a opúšťame zvyšujúcu sa premávku na Cluj a bez asistencie áut stúpame okolo priehrady za Remeti do Údolia pekla, ktoré vymlela Riul Iadului. Z úbočia do nej stekajú potôčiky, tvoriace pereje a vodopády. Šotolinová úzka cesta je plná ostrých kameňov- je priam zázrak, že plášte bicykľov stále odolávajú. Údolie je úzke, hlboké a naplnené zvláštnou zmesou- vôňou tlejúceho lístia, čerstvo tečúcej vody a sladkastou neopísateľnou vôňou kvetúcich rastlín. Zľava počuť hukot vodopádu- za zákrutou sa zjavuje v plnej kráse. Bohužiaľ sa nevmestí na snímku celý, ale aj tak je pôsobivý a jeho hukot sa nesie hlbokým kaňonom pár desiatok metrov. Pred nami je križovatka- postráda však smerovníky. Intuitívne pokračujeme stúpajúcou cestou a nedáme sa nalákať na rovnú odbočku. Po pár kilometroch počuť motor auta- je tu križovatka a asfaltová cesta, ale aj kruté kilometrové stúpanie-(21% alpskej klasifikácie)na vrchoľ prvého priesmyku(Bajta, 1198m n.m.)  a prvý defekt-môj (dúfam, že posledný). Akoby bicykeľ nebol spokojný zo zmenou povrchu- asi bol už zvyknutý na "pohladenia" plašťov ostrými hranami kameňov. Čo robiť- zopakujem si nacvičené pohyby pri oprave a po desiatich minútach je hotovo. Stuhnutí spolucestujúci sú radi, že sa môžu rozohriať v nasledujúcom zvyšku stúpania- ja som sa zohrieval pri lepení. Zadychčaní obliekame šušťačky a pomalu dole- ruky tŕpnu stálym brzdením, nedá sa ísť rýchlejšie pre nekvalitný povrch, neprehľadný terén a časté zákruty. Vynárame sa z hory, prejdeme mestom Beius a za ním sú nekonečné pastviny, ale žiadny vodný tok a príhodné miesto pred nastávajúcim večerom. Nič sa nedá robiť, treba sa utáboriť na rovine. Na najbližšej odbočke polnej cesty ju sledujeme a rozkladáme tábor u "lesíka"- ak sa dá tak nazvať pár stromov lemujúcich cestu. Ako každý večer- opakujúce sa úkony- postaviť stany, uvariť, hygiena, povečerať a spať. V noci počuť hlasnú hudbu z kilometer vzdialenej dediny- únava však robí svoje a upadáme do ríše snov.
Satan v tábore!
Mám pekné sny- vznášam sa nad horami, sledujem kravy na paši, počujem zvonce- zobudím sa, kuknem na hodinky- je pol piatej a nesníva sa mi., zvonenie neprestáva.Vystrčím hlavu zo stanu a pozerám sa vyľakane do veľkých očí satana- je to krava rohatá a je prekvapená viac ako ja. Je vlastne o hodinu viac(rumunského času) a pastierom začína šichta. Najbližší sa osmeluje a pýta "bani plís", potom ukazuje na brucho- akože by sa hodilo aj niečo do žalúdka. Podarujem mu kus ovčieho údeného syra(pravý slovenský), chlieb dodáva Vlado. Daniela nechce ostať v hanbe a lúči sa s konzervou rybičiek, čo si chystala na raňajky. Pastier svoje "poklady" rýchlo ukrýva- chráni ích pred dotierajúcimi psami a želá "Drum bun"(Šťastnú cestu). My náhlivo chránime tašky, stany a veci pred zvedavými a neodbytnými prežúvavcami (chutí im všetko), tryskom máme pobalené a vyrážame zdolať priesmyk Vartop(1140m n.m.a 14%).
Straty a nálezy(prvýkrát)
V najbližšom obchodíku sa posilníme a plní energie zdolávame jednu zákrutu za druhou. Je pod mrakom a vrchol je v hmle, stúpame každý podľa svojho. Po desiatich kilometroch som hore a pretože je vtieravá hmľa a kosa (8 ° C), rýchlo dolu- ale iba teoreticky, cesta je samá diera a hrboľ, rýchlosť do 15km/hod. Začína sa otepľovať- čo je dobré znamenie pre skrehnuté ruky- a sú tu prvé domy- Arieseni. Hľadám obchod, bar či reštiku blízko cesty, kde počkám na kolegov. Prvá je ďaleko, ale už druhá má príhodnú polohu- je priam neprehlidnuteľná, má terasu a svieti na ňu slniečko- staviam bicykeľ na krajnicu a dávam si na zohriatie čaj. Po treťom vylepšenom (a viac ako hodine) sa blíži siedma a zmráka sa- kolegov niet. Končím a nachádzam si miesto na spanie pod prístreškom za dedinou, posielam sms kde som a zaspávam.


Honba za zlatom
Hámor na drvenie rudy
Koleso hámra
 V štôlni zlatej bane
Ráno prší- zapínam mobil a je tu sms od Vlada- zdržali sa a "parkujú" o osem km ďalej u rieky. V pohode a  suchu pobalím, dávam Goratex a trielim v daždi za nimi. Vladov červený Husky sa nedá prehliadnúť-" Pomalu choď a v najbližšom obchode počkaj"- to je rada pre mňa, "my sa zatiaľ pobalíme!" Prestáva pršať- dávam dolu bundu a sme zasa pokope. Za priesmykom Vartop sme vstúpili do Transylvánie (latinsky "Za lesom"), známej vďaka Bram Stokerovi ako Drakulov domov-bohužiaľ mylne, Vlad Tepes bol jedným z valašských vládcov a sídlil prevažne tam. Predstavu divokej krajiny potvrdzujú strhujúce prírodné scenérie turdskej a bicazskej tiesňavy, vysoko položené priesmyky, temné a hlboké lesy s medveďmi a diviakmi, jaskyne a horské údolia s dravými riekami, v ktorých sa ochladzujú byvoli. Rieka Ariesul Mare tečie krásnym údolím, napĺňa priehradné jazero (radostná udalosť- vidíme slniečko!), na ďalšej priehradnej hrádzi sa pracuje-a je tu odbočka k 18m-vému vodopádu, lokalite s obrími skamenelinami trilobitov a do vesničky Avram Iancu(rodisku miestneho rebela)- cesta je zamietnutá- asi začína pôsobiť počasie. Ja nemusím banovať- toto miesto som navštívil skôr. Silnica klesá až k odbočke na Rosia Montana- (tu sú zlaté bane a múzeum dolovanie zlata). Transylvánia bola vždy dôležitým náleziskom zlata- našli sa tu voskové tabuľky, dokladujúce podrobnosti o ťažbe zlata Rimanmi. Tieto a iné predmety, doklady a fotografie sa nachádzajú práve v múzeu, kde si ich prezrieme.
Súčasťou múzea je aj návšteva časti štôlne s ukážkou primitívnych kutacích predmetov a na lúkepred štôlňou sú vystavené zariadenia na drvenie a mletie zlatonosnej horniny- od drevených po železné buchary, pracujúce na rovnakom princípe. V budove múzea je model bane, zábery z ťažby, dopravy a spracovania rudy, predmety k tomu používané a zlatinky. Potom vystúpame na "námestí" k zaslúženému odpočinku,
Rosia Montana-námestie
občerstveniu a porade, kadiaľ ďalej. Možnosť skratky k čadičovými skaliskám Detunata zavrhujeme pre dážď a nepriechodný terén-vraciame sa na hlavnú a pokračujeme na Alba Iulia. V centre mesta sa nachádza pevnosť Karlsburg (ktorej obvod má tvar hviezdy), postavená 20000-mi nevoľníkmi (1715-1738) s katedrálou sv. Michala (Hunyadyho hrobka) a pravoslávnou katedrálou
Ripa Rosie-zemné pyramídy
(bola tu korunovácie kráľa Ferdinanda a kráľovnej Márie). Budovy pevnosti sú využívané na civilné účely. Za mestom, tesne pred Sebešem, vidno vľavo zemné pyramídy Ripa Rosie. Dovedie nás k nim polňačka-slniečka využívame na vysušenie mokrých vecí a prehliadku. Ide o najväčšiu lokalitu zemných pyramíd z červených oligocénnych pieskovcov a zlepencov. Stena je široká 800 a vysoká 125 metrov. Mesto Sebeš vzniklo ako stredisko kožiarskeho priemyslu v 15-tom stor. Odtiaľ cesta pomaly stúpa- za Sugagem sa dnešok pre nás končí.
Mamaliga- rumunská špecialita

Lacul Oasa Mica
Cesta sa krúti proti prúdu rieky Sebesul údolím, deliacim pohoria Sebeš od Cibinului a Lotru. Tok rieky je využitý k lacnému získaniu el.energie. Lacul Tau Bistra(prvá piehradná nádrž) je poloprázdna a v oprave. Druhá (Lacul Oasa Mica) je rozľahlejšia- jej jazero má dve ramená(obe majú vlastný prítok) a tiahne sa dvomi dolinami. Jednou ideme a hladina končí po piatich kilometroch. Nová asfaltka ide inou trasou, v 97-om(pri prvej návšteve), viedla šotolinová a kamenistá "cesta" v hore a na vrchole priesmyku boli krásne výhľady. Teraz sleduje vrstevnice, nieje tak strmá.Vytúžený vrchol priesmyku Tartarau (1678 nm) je tu, ale pre stromy žiadny výhľad nebude- začína klesanie do Obírsia Lotrului
Nával v kempe
(1140m nm), osady, v ktorej hodnotíme
deň v miestnom "kempe" po dobrej večeri u zlatavého moku. Doprajeme si "kalorickú bombu" v podobe pstruha na roštu, mamaligy(varený kukuričný chlieb- jedlý samostatne aj ako príloha ku všetkému),zeleninový šalát a pivko.Ideme spať zavčasu, treba nabrať sily- zajtra čaká najvyšší vrchol nášho putovania - sedlo Pasul Urdele (2228m n.m.)!

Skupinové vyvrcholenie 


...začína stúpanie
Vrchol v nedohľadnu...
Valasi pózujú
O piatej ráno je len 8 ° C, ale bude lepšie. Kým sa vydáme na cestu, slniečko nesmelo vykukuje a začína hriať. Za odbočkou sleduje cesta pár kilometrov koryto rieky Lotru a keď sa stáča do bočnej doliny (rieka- cesta pokračuje rovno), prichádza stúpanie- najskôr trochu nesmelo, ale o pár kilometrov pritvrdzuje, objavujú sa serpentiny a cesta vystupuje z tieňa stromov do začínajúcej vyhne. Slnko i sklon cesty pridáva na sile,ale predstava vrcholového fota núti nohy k stereotypnému pohybu- rytmickému krúteniu pedálov. Krátka pauza na foto pastierov s kŕdlom oviec obnoví silu a po 15-tich km konečne hore- prekrásne výhľady na všetky
... skupinové vyvrcholenie!!!
strany, dookola samé vrcholy hôr a pohorí, dole kľukatiaca sa cesta- tešíme sa na zjazd. Tu sa na protiľahlom
vrchole zablysne- je to auto a na naše zdesenie smeruje dolu! Vrchol je práve ten protiľahlý kopec, ktorý nasleduje po zjazde z 2150m na 1970m a trojkilometrovom stúpaní (oboje cez 17%) na konečných 2228m n.m. Ďalšie polhodinka "driny" a stojíme KONEČNE na Pasul Urdele-je náš! Nevyhnutné vrcholové foto a už preverujeme brzdy v 10km-ovom klesaní do Novaci. Dnes končí deň za Baia de Fier u riečky, už vo Valašsku (rumunsky Tara Romaneasca-Zem Rumunov, krajina, ktorej vládcom bol aj Vlad Tepes- Dracula). Zachovalé pohorie Karpát je dodnes nezničené priemyslom, s mnohými kláštormi a kostolmi.
Návšteva svätých

Polovragi
Zachovalé pohorie Karpát je dodnes nezničené priemyslom, s mnohými kláštormi a kostolmi. Dva z nich navštívime nasledujúce ráno- kláštor v Polovragi a Horezu. Kláštor v Polovragi je relatívne malý, ale pýši sa kostolom Bolnita (z r.1736) s freskovou výzdobou nad vstupným portálom i vnútorných stenách. Za skalnou stenou neďalekej tiesňavy je polovragská jaskyňa (o ktorej sa hovorí, že bola sídlom Zalmoxise-hlavy dáckého božstva). Horezský kláštor leží tri kilometre za mestečkom, položený medzi jabloňovými a slivkovými sadmi, orechami a divokými orgovánmi, kde žije veľké množstvo sov
Horezu
(huhurezi), ktoré mu dali meno. Je to najväčší komplex stavieb vo Valašsku od Brincoveana, rumunského staviteľa a umelca. Po obvode štvorca sú obytné a úžitkové budovy kláštora, uprostred stojí Veľký kostol (r.1693), ktorého vstup zdobí 10 stĺpov a vyrezávané dvere z hrušňového dreva. Deň končí kúpeľom v riečke Topolog u Tigveni a osviežujúcim spánkom.
Dracula pozýva
Ráno na dedine
Po 11-tich kilometroch nás víta Curtea de Arges- druhé hl.město Valašska. Asi 25km severne- leží vesnica Arefu(na Transfagarašskej magistrále) a nad ňou sa týči zrúcanina pravého sídla Vlada Tepesa- Draculu. Bolo postavené na skalnom braľe (r.1457) a jedinou prístupovou "cestou" je 1400 strmých schodov, vytesaných v skale. Tretina hradu sa v r.1888 zrútila a zostali iba dve veže a časť hradieb. Z okna hranolovitej veže podľa povesti skočila do hlbín Vladova žena pri obliehaní Turkami-aby im nepadla do rúk. Vlad sa zachránil na koni, ktorému otočil podkovy (podľa inej verzie mali podkovy tvar kravských kopýt) a tak zmiatol svojích prenasledovateľov. Pokojné putovanie sa zmení za Godeni- po vjazde na hlavnú cestu do Brasova sa zvýšila premávka áut- našťastie má cesta metrový pruh pre povozy, v ktorom je celkom bezpečne. Rumunskí vodiči sú veľmi ohľaduplní-vždy na nás krátko zatrúbia (krátko brnknú na klaksón), aby sme vedeli, že sú za nami. Nikam neponáhľajú-sú zvyknutí, že sa kdekoľvek za zákrutou môže objaviť dobytok, ktorý si z áut nič nerobí a pokojne si ide po ceste ako po lúke. Nik si nedovolí ho vytlačiť či zahnať trúbením-to by nemuselo dobre skončiť (pre auto). V Rucaru si doprajeme bohatú večeru v miestnej reštaurácii a pohodlné postele s teplým kúpeľom v neďalekom moteli (5 € / os / noc). 


"Hotel" pre ovce (a pre cykloturistov)
Bran-pre turistov Draculovo sídlo
Za čiastočne zamračeného neba a teplého vzduchu sa cez priesmyk Gavala (1290 nm) vraciame do Transylvánie a po pár kilometroch vidíme majestátny "Drakulov" hrad- Bran. Pred ním sa krúti dlhý had domorodcov, čakajúcich na prehliadku. Pretože vieme, že Vlad tu nikdy nežil, prezrieme si stavbu zvonku a pokračujeme dalej. Obchádzame Brašov a pokračujeme na Sighisoaru. Na noc nás přichýlí "hotel" pri ceste za Maierus, s potôčikom pozývajúcim ku kúpeli.
Cez opevnené kostoly...

Špeková veže v Bunesti

Saschitz
Ráno stúpame cez sedlo Bogata (620m nm) k saským dedinám s opevnenými kostolmi. Bunesti má
kostolnú vežu zvanú Špeková a dodnes sa v nej skladuje slanina- Saschitzu dominuje pevnosť na kopci a samostatná veža opevneného kostola v dedine. V Sighisoara sa narodil Vlad Tepes-Drakula (r.1431) v pevnosti s pôvodne 14-timi vežami, pomenovanými podľa cechu, ktorý za ne zodpovedal - dnes ich je deväť. Pred mestom odbočíme vo Vanatori doľava na Odorheiu Secuiesc a končíme v Lupeni pod strechou senníku-bez Vlada. Ten si asi potreboval od nás oddýchnúť- podľa GPS odbočil, motal sa po cestách necestách, aby sa mohol aj sám vyspať.
 
 
 
 

Sôl nad zlato
V prvej dedine s križovatkou čaká spokojný Vlado u pivka s miestnym somrákom. Keď nás uvidí,
Lacul Ursu- Sovata

 Bicaz Chei
radostne mu prenecháva nedopité pivo a pridáva pár zážitkov. Na poľudne míjame soľné bane v Praid a stojíme u Lacul Ursus (soľného jazera s kúpeľmi)v Sovate. Posilnení a odpočinutí zvládneme priesmyk Bučina (1287 nm) ľavou zadnou- naPangarabi (1256 nm) za Georgieni už je treba aj pravá a je tu Lacul Rosu. Jazero vzniklo zosuvom svahu do riečky, jej prehradením voda zatopila okolité lesy-uhynuté stromy dodnes čnia z vody ako varovanie. V okolí je množstvo stánkov s čačkami, mačkami, špecialitami na jedenie a Maďarmi- tí sú aj pred stánkami a všade okolo je počuť maďarčinu( nachádzame sa v oblasti maďarskej menšiny). Za jazerom opúšťame Transylvánii a vchádzame do Moldavska. Nasledujúca tiesňava Bicaz je úchvatná kolmými skalnými stenami, týčiacimi sa do výšky 100-150m a šírkou len asi 10m. Zmestí sa sem práve cesta a tok riečky-miestami je cesta vyhĺbená do skaly, preto sem  teplo slnka
Izvorul Muntelui
neprenikne. Približne uprostred sa rozširuje na asi 20m a tie sú využité na primitívnu tržnicu s ľudovými výrobkami z dreva, kože a vlny. Po pár kilometroch sme konečne v teple slnečných lúčov a stúpame k hrádzi priehrady Izvorul Muntelui.
Cesta vedie po pravom brehu a na konci vodnej hladiny táboríme.


Smútok v kláštoroch Agapia a Neamt...

Raul Moldova
Po prebudení sa do jasného, ​​teplého a slnečného rána na rozcvičenie sedielko Petru Voda (900m nm). Pre nezáujem spolucestujúcich a nutnosť zachádzania s ťažkým srdcom oželiem návštevu kláštorov Agapia a Neamt- zostávajúci Humor si však nenechám ujsť. Prechádzame Targu, Vanatori Neamt a Vadu Moldovei, sledujeme tok rieky Moldova-samozrejme proti prúdu-teda stúpame. Dnešok nieje ničím pozoruhodný, cestou niesú žiadne pamiatky ani prírodné zaujímavosti. Dedinky a mestečká sa striedajú ako na bežiacom páse, údolie rieky ja široké a koryto ako po záplavách- zanesené, plytké a samý štrk a naplaveniny. U tejto rieky prespíme po necelých 100km-och. Večer sledujeme úchvatný západ slnka a rybárov, skúšajúcich prekabátiť ryby a čo to priniesť domov na večeru. S týmto obrazom pokojne zaspávame.


Humor nieje vtip, ale kláštor!
Kláštor Humor nieje vtip
Ikonostas
Druhého dňa dopoludnia priatelia "pretrpia" 10km-ovú zachádzku ku kláštoru Humor. Kláštor leží na konci vesnice Manastirea Humor, plnej drevených stavieb. Na rozdiel od okolitých kláštorov nieje obkolesený kameným múrom, ale drevenou hradbou a nad chrámovou loďou chýba špicatá veža. To symbolizuje skutočnosť, že bol založený bojarom Teodorom Bubuiogom(kancelárom Petru Raresa) a je tu aj pochovaný so svojou manželkou Anastáziou. Turci však kláštor vyplienili a dnes je tvorený iba malou hl. budovou so vstupnou bránou, strážnou vežou(slúžiacou ako vyhliadka) a prekrásne maľovaným (zvonka i vo vnútri) dreveným kostolom uprostred. Prvýkrát platím vstupné (6leu = 1,5 €) a dostávam zásteru na zahalenie príliš "obnažených" nôh, ktoré by asi pohoršovali polonahých svätých na obrazoch. Kostol a jeho maľby si v pohode a kľudu pozriem, odfotím a sledujem reštaurátorov na lešení pri práci. Potom sa vraciame späť na hlavnú a pokračujeme na Campulung Moldovesec.
  


Dnes dva priesmyky nad 1000m n.m.+ sedielko
Mestecanis 1096m n.m.
Prislop 1416m n.m.
Opäť ráno- už sa to stalo pravidlom- priesmyk    Mestecanis (1096 nm) a klesanie na odbočku, ktorá vedie súbežne s ukrajinskou hranicou. Mierne stúpanie proti prúdu Bistrita je za príjemných 20 ° C pohodové, ale za Cirlibabou sa o pár percent zvýši a po ďalších 13km-och Bistrita uhýba a začína nárez-stúpanie na druhý najvyšší bod cesty- priesmyk Pasul Prislop (1416 nm). Máme už niečo v nohách, takže sme hore na jeden záťah. Tu je množstvo stánkov so všetkým možným i nemožným, chata s občerstvením (čím nemôžme pohrdnúť) a hafol rumunských "piknikárov" - je nedeľa a to si miestni nemôžu nechať ujsť. Vychádzajúca vôňa opékaného mäsa a rýb z prenosných grilov sa mieša s pivným a cujkovým (miestne brandy) oparom, do toho reve muzika z rádia v jednom aute-prosto typické rumunské posedenie s priateľmi v prírode. Opúšťame priesmyk, s ním aj Moldavsko a vchádzame do kraja Maramureš. Moisei je dedina s podobným osudom ako Lidice a Baláže. V r.1944 tu ustupujúce maďarská vojska postrieľali 29 obyvateľov a ves vypálili. Za dedinou prenocujeme u riečky Iza po predchádzajúcom "vystúpaní" do sedielka (524m nm) a nasledujúcim zjazde.
Údolím rieky Iza k Veselému cintorínu

Kedysi bežné-dnes výnimka
Dnes výnimka- žiadne sedlo ani priesmyk po ránu, iba klesanie pozdĺž rieky Iza- kedysi malebným údolím s krásnymi drevenými stavbami, vyrezávanými vrátami, príjemnou vôňou kvetúcich lúk a pastvín, s poklidným a ničím nerušeným životom jednoduchých obyvateľov. Teraz sú vedľa pôvodných nízkych dreveníc nevkusné stavby honosných sídiel mestských zbohatlíkov- kde vyrezávané vstupné brány zostali ako jediná pamiatka na to, čo tu voľakedy bolo- tieto sa ale vôbec nehodia k modernému štýlu novostavieb. Väčšinu tohto nevkusu tvoria penziony a hotely pre turistov a návštevníkov, ktorí sem  v
Dragomiresti
hojnom počte zavítali práve pre nezabudnuteľnú atmosféru a kolorit vidieka, inde už vymiznutý- to je ale preč a hotely zívajú prázdnotou. Tur. ruch paradoxne zničil to, prečo sem turisti jazdili! Opäť sa napájame na hlavnú vo Vadu Izei. V Sighetu Marmatei je väznica, ktorá bola za Ceaušesca obávanou pre politicky neposlušné. Po r.1997 bola premenovaná na Svetový pomník totality a funguje ako múzeum. Severne nad mestom bola hranica Zakarpatskej Ukrajiny a najvýchodnejší cíp Československa. V Sapante zastavíme na "Veselom cintoríne", ktorý je plný (okolo 800) pestro pomaľovaných záhlaví s vyrezávanými portrétmi zomrelých alebo
Sapanta- veselý cintorín
obrazy z ich života, doplneného veselými riekankami, vytvorenými Patrasom (miestny rezbár). Niektoré sú pádne a jadrné: "Aj ten, kto mal prachy, musel zomrieť takisto!", "Bol zabitý vo vojne proklatým Maďarom", "Boh odpustí ti, milý synku, že podrezalsi svoju mamičku" ap. Pred domy na lavečkách seda babičky a spriadajú vlnu pomocou vretienka či tkajú koberce na dřevěných stavoch a popritom plkajú so susedkami cez ulicu. Dedkovia zase hrajú karty či šachy a popíjajú vínny strik alebo cujku a klebetia. Život sa odohráva predovšetkým na priedomí-na lavkach na ulici pred domami-škrabú sa zemiaky a čistí zelenina, šklbú husy a sliepky-prosto všetky domáce práce a pritom sa preberajú novinky. Nie je to už tak prirodzené, ako pri prvej návšteve (1997)- už to je "divadlo" pre turistov, ktorých je tu záplava. Tur. ruch paradoxne zničí to, prečo sem turisti jazdia-nezabudnuteľná atmosféra a kolorit vidieka, inde už nevídatelný!  
...a je tu posledný deň!

Na pódiu v Milhosti
Na Vernár!!!
Prebúdzame sa do posledného dňa v Rumunsku-opäť jasného a teplého. S ľútosťou si uvedomujeme, že naše dovolenkové putovanie sa pomaly, ale isto končí. Čo sa dá robiť- nič krásne netrvá večne.Schádzame z hôr Maramureš k Satu Mare, za Peteou sa lúčime s Rumunskom a vchádzame do Maďarska. Nyíreyháza, posledná noc v Maďarsku a druhý deň v podvečer už na Slovensku- v Milhosti- zaspávame na pódiu ihriska (za reštaurácií a škôlkou). Pretože je celkom pekne, je rozhodnuté pokračovať po svojich až domov-cez Moldavu, Rožňavu, Telgárt, Brezno, B. Bystricu, Žiar, Žarnovicu a Veľké Pole. Prvý deň dorazíme za dažďa (pekné počasie skončilo úderom dvanástej) do Vlachova- tu sa ubytujeme na kúpalisku v tur.ubytovně (7 € / os / noc). Potom vystúpame- už za slniečka- na Sorošku, Vernár a noc na táborisku vodákov u Hrona pred Sl.Lupčou bude posledná pod stanom. Na salaši Stráže pri Zvolene dopĺňame kalórie haluškami, nasleduje stúpanie na Penhýbl za V.Polem- spúšťa sa opäť dážď. Tak rýchlo som z dediny na Penhýbeľ ešte neprišiel- poháňali ma hustnúce kvapky dažďa a vidina jediného úkrytu- autobusovej zastávky. Bohužiaľ- šetrenie sa dotklo aj autobusovej dopravy a prístrešok zastávky zmizol, ostala iba hustá koruna buku. Pod jeho ochranou vytiahnem z brašne bundu do dažďa. Kým si ju oblečiem, sú tu aj obaja súkmenovci a spúšťame se dolu kopcom.V pláštěnkách prichádzame do Partizánskeho, kde v hale zakončíme putovanie u teplého čaju následujúcim hodnotením:
Telgártský viadukt
Celkom 2350km, 23156m nastúpaných za 24 dní (čo je priemerné 1%-nej stúpanie) a 240 €- to je suchá bilancia čísel. Zážitky, strasti i slasti putovania, atmosféra, pohľady, osobné pocity a vnímanie, "vôňa" krajiny- to je to, čo sa nedá popísať slovami, čo je uložené navždy v nás a čo sa nezabúda. Je to osobitý duch Rumunska, ktorý rýchlo mizne a nahrádza ho honba za majetkom, nevkusné stavby a ruch v kedysi pokojných malebných a typicky rumunských dedinkách. Preto bola táto cesta posledná- to, čo tu bude za pár rokov, je možné vidieť všade. Rýchlo mizne tá nevtieravá atmosféra vľúdnosti, pohostinnosti a priateľstva-zmenila sa na zárobkovú činnosť, kde sa platí aj za vľúdne správanie. Je to vidieť vo všetkých postkomunistických štátoch- výnimky sa však ešte nájdu a to je dobre!

 

pondelok 25. apríla 2011

Veľkonočný víkend

Spojení příjemného s užitečným- tak by se dal nazvat tento "výlet" na Jižní Moravu. Za krásného, téměř letního počasí si prohlédnu v Nivnici Bartkův mlýn a památník J.A.Komenského a po návštěvě rodiny v Lipove a Louce končím u mámina bratra. Sobotu využívám k výjezdu na Velkou Javorinu. Po sedmi kilometrech za Vápenkami se musím vrátit do vsi pro neprůjezdný terén(těžba dřeva,bláto), najít turistické značení a po modré (strmější stoupání,ale kratší a po pevné lesní cestě). Cestou potkávám skupinky pěších turistů a po napojení na odbočku ze Slavkova také cyklisty. Po dvanácté stojím pod věží vysílače, oddychuji při tyčince a přemýšlím, či se spustit k Holubyho chatě na jedno "orosené". Při představě stoupání cestou zpět si nechávám zajít chuť, prohlédnu si okolitou krajinu a vydávám se dolů. Tu musím na chvíli zastavit a procvičit strnuté ruky od stálého brzdění. Po dojezdu do Velké si konečně dávám zasloužený doping v podobě orosené Jarošovské desítky. Nedělní cesta domů je za pěkného počasí, ale celou cestu je mým nechtěným "přítelem" vítr, jak jinak- v protisměru. Domů přicházím úplně vyčerpaný- ale jsem konečně tu!

pondelok 14. marca 2011

Druhý víkend na bicykli

Nitrianské Rudno
Cesta "do neba"
Zasa "letné" teploty počas víkendu-dobrá ponuka na obnovenie síl i "cyklomozoľov" na zadku. V sobotu sa vydávam na okruh cez N.Rudno ,Bojnice, Nováky a popod horu cez Chalmovú a V.Kršteňany domov. Štartujem po deviatej a na Rudne dávam dolu dlhé nohavice, pokračujem v kraťasoch. Na hrádzi zastavujem pri "pomníčku" a sviečkach nedávnej havárie a uvažujem, ako sa mohli dostať z 200metrovej rovinky ponad masívne zábradlie do vody- no neviem....Cestou "hore-dolu" som v Bojniciach, prejdem pešo cez kúpele a pokračujem od Kostolian popod horu cez Chalmovú a baňu v Kršteňanoch domov za pekného slnečného počasia.
Hrušov
Opustená (pod hradom)
V nedeľu som plánoval Čachtice, ale silný vietor ma prinútil trasu skrátiť a premiestniť na Hrušov. Po stúpaní na Skýcov sa za križovatkou rozhodujem ísť po modrej cez horu. Bohužiaľ som zabudol, že v hore ešte nie je celkom sucho- teda musím obchádzať kaluže a keď vidím kopu konského hnoja na lúke, tuším problém. To sa potvrdzuje- cesta je samé blato a kaluže až ku stajniam a odbočka cez horu nie je lepšia. Až po napojení na zelenú značku sa lepší a na hrad prichádzam v pohode. Po krátkom oddychu, prehliadke a občerstvení zbehnem na hlavnú (tu stojí asi 20 aut a ich osadenstvo sa trúsi na zrúcaninu), vystúpam ponad dedinu a po hodinke som doma za nepríjemného protivetra.