Dachstein 1994

Stanica Nitra, piatok 22.7.1994. Po páde železnej opony sa otvorili dvere do západnej časti Evrópy len s občianským preukazom. Tohoto a pozvania kamaráta, ktorý potrebuje naplniť Peugeot wagon(a prispieť na prevádzku) využívame my traja(Peter,Maja a ja) a čakáme s plnou polnou na našich tátošoch na príjazd Stana.Konečne k nám zabáča biely kombík, nakladáme a cesta začína.O siedmej večeriame v Bratislave za slovenské a po chvíli sme odbavení na prechode Petržalka-Berg.

Prvý nocľah trávime u Neusiedelského jazera vo vinici. Ukladáme sa za tmy-po desiatej hodine a celú noc sa roje komárov starajú, aby sme nezaspali-nepomáha ani hit letošnej sezóny, repelentná Indulona. Zavčasu ráno sa praceme preč a ľutujeme Stana, ktorý musí plniť úlohu vodiča, zatiaľ čo my dospávame zameškané.Stano sa k tomu stavá statočne a po diaľnici frčíme,ľen sa práši. Prechádzame večerným Salzburgom a za mestom u potôčika trávime ďaľšiu noc- tentoraz bez komárov. Raňajky sú malebné- na brehu jazeraTraunsee, za prebúdzajúceho sa slnka. Nad vodou sa vznáša hmľa, v strede sa vynára kostolík a ku nemu chodník na kôloch. Nad jazerom sa týčia štíty hôr, kúpajúce sa vo vychádzajúcom slnku.Gmunden je malé mestečko na brehu s hrázdenými stavbami rodinných domov, obchodov a reštaurácií. Na ceste sa striedajú dedinky a mestečka-jedno peknejšie jako druhé-až sa nám núka miesto u cesty a jazera jako parkovisko a základňa na dlhší pobyt. Je to malý plácik, oddelený od cesty pásom kríkov a liesok popod strmým srázom. Je už čiastočne obsadený turistami z Čiech, ale dobrých ľudí sa zmestí všade dosť- teda ostávame. Najskôr vybalujeme bicykle a vydávame sa naľahko do neďalekého kúpeľného města na prehliadku, obzretí cien potravín a prípadného doplnení zásob pečiva. Konečne zapájam do akcie aj inú časť tela jako pozadie a hneď sa cítim lepšie. Mestečko je pekné, budeme mať dosť času a príležitostí prezrieť si ho poriadne, po návrate sa tešíme na poriadnu kúpeľ a plávanie v nedaľekom jazere. Plávanie popri západe snka, noriaceho sa za skalnaté vŕšky hôr a teplá večera potom- no čo viac si želať? Po vydarenom dni zaspávame jako bábätka.

Pri rannom štúdiu máp zisťujeme, že sa nachádzame v centre jazernej oblasti Solnohradu a máme veľa možností a trás na prisum okolia. Základňu máme u Wolfgangsee a naokolo je veľa jazier a turistických lákadiel, na ktoré -bohužial -naše vreckové nieje pripravené. Budeme sa teda musieť uspokojiť s vizuálnymi zážitkami a materiálnu časť oželieť. Prvé je na rane St.Gilgen-malé stredisko, ktorého dominantou je vysoká veža kostolíka, viditeľná z daľeka. Dobře vybavená predajňa suvenírov ponúka aj mapy-vyberám si mapu okolia, pretože ju aj využijem. Keď už sme tu, třeba pozrieť zaujímavé miesta a nič nevynechať. Nasleduje Scharfing na brehu Mondsee, kúkeľ, Altersee a návrat, osvižujúca kúpeľ v jazere a po večeri debata o trase na nasledujúci deň,vstrebanie dojmov a zaslúžený spánok.

Ranný budíček obstaráva nespokojný drozd na neďalekom konári a vynárajúce sa slnko nad horami pozýva do pekného dňa.Ranostaji pozvanie prijímajú(Peter,Maja a ja) a vrážajú okľukou k jazeru Hallstatd. Sedmospáči-Stano a jeho dve ratolesti-to zoberú skratkou a stretneme sa u jazera. Po troch kilometroch pekné tempo prerušuje defekt Maji-natrénované pohyby prechádzajú previerkou a po desiatich minútach pokračujeme v predchádzajúcom tempe.Bad Ischl, Bad Goisen a St. Agatha- jedno mestečko malebnejšie jako druhé, v každom sa zdržíme chvílu na prehliadke a už začína Hallstadtské jazero. Je zovreté medzi vrcholkami vysokých končiarov Álp, na jednej strane je strmá stena nad vodou, ktorá je akoby čierna a pekne studené, pretože slnko sa k nej dostane len na chvíľu a nestíha ju ohriať. Okolo celého jazera je vyznačený chodník pre turistov-my len dúfame, že tadiaľ prejdeme aj s bicyklami. Dúfame správne, ale na strmej strane jazera vystupuje nad vodou úzky drevenný chodník-našťastie má zábradlie a tak skoro ráno tu nik okrem nás nieje,teda to zvládame. Za zákrutousa otvára pohľad na město Hallstadt, ktorému takisto kraluje štíhla kostolná veža. Je za vodou asi 500m, ale kým tam dorazíme oklo, máe v nohách takmer päť km, ktoré však stoja zato. Na námestí už čaká Stano a spol. Do neďalekého kopca sa práve štverá kabínka lanovky- jako sa dozvedáme s prospektu, je tam krásna vyhliadka a jaskyňa s kostnicou. Radi by sme to videli, ale len cena za lanovku je cez 100šilingov, čoje nad naše možnosti- snáď nabudúce! Z města ide vpredu Stano, touto cestou prišli cez pár tunelov, ale na prvej križovatke odbáčame do 14%stúpania za Gossau, poštyroch km nasleduje parádny šesťkilometrový zjazd po peknej ceste do Abtenau.Búrku prečkáme pod prístreškom autobusovej zastávky a v sviežom vzduchu po daždi ani neregistrujeme 14%-né stúpanie na horské stredisko lyžiarov- Postalm. Koľko hore, toľko aj dole a konečne sa za zákrutou vynára jazero s naším táboriskom. Únava padá do vĺn jazera, plávame a šantíme jako malé deti. Chystáme večeru a čudujeme sa, že eštš nedorazil Stano. Akoby na zavolanie sa objavuje spoza zákruty, ale sám. Syn dostal v zjazde defekt a oni nemali ani lepenie!!! Po polhodine sme všeci pohromade- priviezol ích autom. Před spánkom debatujeme o plánoch na ďalšie dni- ráno pobalíme a presuneme sa na druhú stranu masívu Dachstain-, pretože túto časť máme prezretú. S radostným očakávaním neznámych zážitkov sa ukladáme do spacákov.

O osmej opúšťame základňu za páliaceho slnka cez Bischofshofen, Filzmoos,popred Ramsau na Turlwand. Pod Hohe Dachstain na parkovisko je silnička platená, po pár kilometroch vystupujeme pod alpským velikánom, ktorého ľadovec je posiaty množstvom čiernych tečiek lyžiarov. Od parkoviska stúpa na vrchol kabínka lanovky obložená lyžami jako sendvič. Na stanici sa tlačia húfy nedočkavcov do ďalšej kabínky- za 200 šilinkov (spiatočný lístok) si ešte aj polyžujú, my sa vydávame pešo na chatu popod skalnatým bralom, ktorá sa zdá celkom blízko. Zdanie klame, je to k nej takmer hodinka cesty v príkrom stúpaní. V polovici sa musíme uhýňať bikerovy, idúcemu od chaty na horskom bicykli. Konečne sme tu, prekrásne panoráma Álp sa trblieta v žiariacom slnku-jasné nebo kazí len malý mráčik v diaľke. Maja s Peťom sa vydávajú na vrchol, vzdialený asi tri kilometre vzdušnou čiarou- ale nikam sa neponáhlame, tak sa šplhajú popri reťezoch a po chvíli sa strácajú. To však nemá vúmysle malý mráčik v diaľke, mení sa na riadny mrak a po chvíli je celá obloha čierna. Párrazy sa zablysne, zahrmí a už sa sype ľadovec sťa holubačie vajce. Behom pár okamihov je na zemi dvojcentimetrová vrstva ľadu a o päť minút je obloha bez mráčika, modrá akoby ani iná nikdy nebola. Naša dvojica sa vracia asi po troch hodinách mokrá a vyplašená-nieje to žiaden med zliezať po šmyklavých stupačkách so zmrzlými rukami. Ale dobře to dopadlo, aj keď na vrchol nedorazili sú unesení. V teple auta rozprávajú zážitky a po chvíli stojíme před bránou kempu v Aigenu.Po prehliadke obetujeme vysokú sumu za teplú vodu na kúpeľ, pranie a skultúrnenie sa., na odľahlom mieste sa ukladáme k spánku a po chvíli počuť len pravidelné oddychovanie spáčov a nepravideľné chrápanie Petra.

Po raňajkách sa Stano vytasí so šokujúcou správou-musí sa dnes vrátiť domov-asi toho má už dosť. My však máme času dosť, teda sa pobalíme do brašien a budeme sa vraciať po svojích. To ale neplatí pre Maju, ktorá je sbalená do plecniaka a ten sa jej ťahať na chrbte nechce- teda sa musí vrátiť so Stanom a ostáva to na nás dvoch.Za bránou sa lúčime a pomalu roztáčame pedále teraz už obložených tátošov do nového dobrodružstva smerom na Stainach. Cesta ubieha,ale po chvíli si uvedomujeme, že niečo nieje v poriadku. Nasleduje kontrola mapy a je to tu-ideme opačným smerom. Prešli sme 16kilometrov,ale sme len o dva km ďalej- ešte že je zemegula gulatá!! Po miestnych cestách prechádzame cez Admont, Weng a St.Gallen na odbočku do Grosreiflingu. Silnička sa kľukatí pozdĺž Salzy dolinou,ktorá je užšia a užšia až ideme kaňonom asi 15m nad riekou. Divokú vodu, zákruty a pereje využívajú vodáci na rafting a je ich požehnane-člny idú jeden za druhým a musia dávať pozor nielen na skaly, ale aj sami na seba – aby sa nezrazili. Po osmich km sa spúšťa okrem vodákov aj drobný dáždik- ten našťastie po chvíli prestáva. Pätnásťkilometrové stúpanie kaňonom končí osemkilometrovým klesaním a pretože je sedem, víta nás miesto jako stvorené na nocľah-jazierko popri lúčke a aby sme nemuseli stavať stan, je tu aj kôlna s perfektnou strechou. Viac netreba rozmýšlať- berieme ponuku a ubytovávame sa. Miestovyužívame aj na vyčistenie, premazanie a opravu bicyklov- po chvili sa ligoceme nielen my, ale aj naše tátoše. Spokojne zaspávame popri vôni čerstvo napíleného borového dreva.

Spev vtákov sa nedá dlhšie vydržať a pretože sú nohy odpočaté, krútia pedálmi aj nalačno. Raňajky sú na vrchole stúpania-polievka, cestoviny a horúci čaj vlievajú sily do ďalších kilometrov a tie súpotrebné na zvládnutie striedavého stúpania a klesania v horskom teréne. Keď sa krajina otvorí, v diaľke sa týčia veže kostola v Mariazelli-známeho to pútneho miesta. Ani sa nenazdáme a kostol je před nami-teda my před ním. Po prezretí mesta, chrámu a výstupu na vežu nevieme kam skôr pozerať a čo viac obdivovať-či prekrásny rozhlad po okolitej krajine, či sledovať hurhaj a hemženie malinkých ľudkov pod nami aľebo vnútro veže s obrovskými zvonmi. Tie sa začínajú pohybovať- zapchávame uši a už je to tu-vyzváňajú poľudne. Po nekonečne dlhom čase konečne utíchajú a ten náhly kľud je až neskutočný. Po jednej po poľudni opúšťame mesto, cesta sa vinie jako had zľava doprava a zhora nadol a naopak, krajina strieda povrch a ani sa nenazdáme , je zasa večer. Kúpeľ v riečke, čerstvé vitamíny z poľa a hviezdnaté nebo nad hlavou uzatvára deň.

Slnko sa ani nestíha zobudiť a my sme už na ceste. Víta nás prvá dedina a zdá sa, že sa blížime k domovu-tytam sú typické alpské stavby, upravené domy a okolie- pozeráme na ošarpané budovy, zarastené polia a dvory neupravené tak, jako ich majitelia. Za Tulnom sa napájame na Dunajskú cyklostezku, ktorá nás prevedie cez Viedeň. Tu však niekde zle odbočíme a zrazu sa před nami promenádujú nudisti, ktorí sa sice uhýňajú před bicyklami, ale určite sa čudujú menej jako my,čože tu vystrájame. Našťastí po polhodine sa napájame na stratenú cyklostezku a sme za Viedňou. V Hainburgu stíhame před zatváracou hodinou v obchodoch utratiť posledné šilingy za drobné darčeky a Bratislavou prechádzame za tmy. V Biskupiciach končíme u jazierka po večeri v nedaľekej krčme a osviežujúcej kúpeli.

Ráno sa už nemusíme nikam náhliť, do večera dôjdeme domov v pohode. Len tak lážo plážo sa poflakujeme, kúpeme sa při Šale vo Váhu, v Nitre na stanici je občersvenie a o pol ôsmej klopem na dvere v Partizánskom po ôsmich dňoch a 600km.