Severná Morava 1995

Tohoto roku sme sa rozhodli pre spoznávanie krás a pamiatok mojej rodnej -teraz už zahraničnej-krajiny, Moravy. Cez Beskydy a Jeseníky sa presuneme do najseverozápadného miesta, do Javorníka a odtiaľ sa napojíme na rieku Moravu, pozdľž ktorej budeme klesať až do Přerova,zez Luhačovice sa vrátime domov.

Vo štvrtok o 14.30 sa začína nové dobrodružstvo a za 32°C sa stretávame s Marianom v Nitrianskom Rudne, všeci riadne nabalení-vezieme si všetko zo sebou,aby sme sa nemuseli spoliehať na náhodu, iba potraviny budeme dokupovať podľa potreby a chuti-ceny nás nezruinujú, sú podobné jako na Slovensku.Homôlka je riadny tiahly kopec, ale prvých 20km je za nami na konci stúpania. Počiatočné nadšenie ochladzuje mierny dáždik, ktorý ostáva za nami po dlhom klesaní do Iľavy. Po Nemšovej a Č.Kameni sa cesta ukrýva do hory a prvý nocľah odbývame ešte na Slovensku pod strechou búdy lesných robotníkov u cesty nedaľeko potôčika-zdroja osvieženia a tekutiny na varenie . Premávka nieje bohvieaká a spánok bol kľudný.

Na naše pomery celkom skoro vyrážame na ďaľšiu cestu a po chvíli prekračujeme hranice do ČR. Colnicu predstavuje Unimobunka ako na stavbách a obsluhu dvaja colníci. Po odbavení cesta pokračuje úzkym kaňonom, na ktorého dne je silnica a potôčik-po oboch stranách sa týčia do výšky príkre skaly. Konečne sa súteska rozostupuje a je tu Brumov. Ubiehajúcu cestu zrazu prerušuje prvý defekt a občerstvenie na Bumbálke, po ňom ďalší defekt a popritom sa odporúča náboj zadného kolesa Petrovho bicykla. V blízkom Frýdlante objavujeme cykloservis- oprava trvá cez dve hodiny, vydávam sa hľadať miesto na nocľah. Lúka u rieky toto poskytuje perfektne- kríky a stromy navyše poskytujú súkromie a nieje to vzdialené od našej trasy. Sotva zaľahneme, začína pršať.

Prebúdzame sa do slnečného rána, na žel.stanici odkladáme batožinu a naľahko stúpame cez Trojanovice a Pustevny na Radhošť. Dozrievajúce čučoriedky osvieža a zaženú smäd. Pohanský boh Radegast pozorne sleduje, či navštívime kaplnku Cyrila a Metoda, či sa riadne pokloníme ích súsošiu a keď prechádzame okolo neho cestou späť, uznalo pokyne rukou a zamáva na rozlúčku. Asi sa nám sníva, alebo sa zotmelo? Veď je ľen jedenásť hodín! Pohľad hore to potvrdzuje-nebo je čierne a už sa aj zablyslo, teda rýchlo dolu k prvému úkrytu popod strechu opustenej chaty. Zohnutí naberáme na rýchlosti a s prvými kvapkami sme pod plytkou, chatrnou ale pevnou strechou. O dvacať minút trochu prestáva a tak po troch kilometroch sedíme v suchu u taniera horúcej slepačej polievky v miestnej reštaurácii.Bohužiaľ dážď sa len trochu zmierni, ale prší stále a doba je pokročilá- třeba vyraziť. Chalanom je hej- majú pršiplášte,ľen ja som si myslel,že bezmračná obloha bude až do večera a tak sa musím vynájsť. U neďaľekej benzinky si vypýtam veľké odpadkové vrece(samozrejme nepoužité), nožíkom urobím na bokoch dve diery, hore jednu a za pobavených úškrnov miestnej obsluhy na seba vrece naťahujem jako pršiplášť a cez veškeré úsilie sa iba pomalu približujem ku kamarátom, ktorí išli dopredu. Všetko sa vysvetluje, keď si po zbesilej jazde musia oddýchnuť- mysleli si, že som dajaká príšera, ktorá spadla z neba, vôbec ma nespoznali a utekali, čo sa dalo. Prestáva pršať,dávam dole „pršiplášť“,nakladáme batožinu a deň sa končí v kempe u priehrady Baška. Vyberáme rovné a čiastočne odľahlé miesto neďaľeko vody. Večerná kúpeľ, dobré jedlo a pivko na záver- čo viac je treba!

Dnes opustíme Beskydy a pomalu sa začínajú približovat Jeseníky. Počasie je-ako inak-výborné cesta ubieha a problémy sa držia v ústraní. Skokanské mostíky vo Frenštáte sú opustené, zrúcanina hradu sa týči nad St.Jičínom a tiež nevyzerá bohvieako. To vodná nádrž Kružberk svojím zjavom ticho ovláda okolitú krajinu a stromy obdivujú svoj obraz na hladine,lesklej sťa zrkadlo. Konečne skončila otravná dlažba a nastupuje rozbitý asfalt- teda takmer žiadna změna k lepšiemu,pokiaľ ide o povrch silnice. Až po šiestich kilometroch , na križovatke, nastupuje pekný koberec. Leskovec a Razová-konečná. Na chatke mojich rodičov ide batožina dolu a do Bruntálu jako by nám narástli krídla. Večeriame jako páni- v reštaurácii- a hurá na karimatky.

Iba čo sa naraňajkujeme a pobalíme, objavujú sa rodičia-posedíme u kávičky a podebatujeme o ďľšej ceste a musíme sa rozlúčiť. Bruntál je staré banícke mestečko- v okolí sa ťažili rudy farebných kovov-a mal tu sídlo Rád nemeckých ritierov na prekrásnom zámku v centre mesta. Nad mestom sa vypína na vyhaslej sopke zďaľeka viditeľný banícky kostolík. Povráva sa, že tu, v studni před kostolom, končila tajná úniková chodba zo zámku, čo je asi tri kilometre vzdušnou čiarou. Teraz je ale zasypaná, pretože sa ju snažili ľudia preskúmať a stratilo sa v nej niekoľko detí. Ktovie, čo je na tom pravdy. Pravda ale je, že v okolí sa nachádza niekoľko vyhaslých sopiek, teda muselo tu byť před ....rokmi veselo. V ďaľšom baníckom meste-vo Vrbne-odkladáme na stanicu batožinu a ideme navštíviť sídlo deda Pradeda, najvyššiu horu Jeseníkov 1492m.n.m. Vysoký Praded, ktorý je vyšší o 117metrovú vežu s vyhliadkou. Tu aj po dvaciatich kilometroch a pekelnom 14% stúpaní končíme u pohárika zlatého likéru zn. Praded- bol by hriech neokusiť Pradeda na samotnom Pradedu pod dohladom ducha miestnych hôr-deda Pradeda. Oproti sa nachádza miestne shromaždisko čarodejníc- Petrovy kameny. Podľa povesti sa sem zlietali čarodejnice zo širokého okolia, aby tu stvárali nekalé věci a pripravovali každoročné reje a stretnutia s diablom.. Za impozantnou skalou sa ťahá hlavný hrebeň Jeseníkov až po sedlo Na Skřítku. Praded je približne v polovici hrebeňa-druhá časť pokračuje až po chatu na Ramzovskom sedle nad kúpeľným mestom Jeseník. Celková dĺžka je asi 40km a v zime ideálna trasa na bežky. Za ideálneho počasia(inverzia v zime skoro ráno) je z Pradedu prekrásna viditeľnosť na všetky strany. Na východe sa objavia Krkonoše, na západe Tatry a na juhu vidno vrcholy alpských velikánov- čo môžem potvrdiť, pretože sa mi to podarilo raz zažiť a uvidieť. Bola to krása a nezabudnuteľný zážitok.

Jeseníky ,hlavne časť kolem Pradeda majú jednu zvláštnosť- napriek svojej nadmorskej výške okolo 1200 až 1400m n.m.je vďaka otvorenosti na juh a prúdeniu vetrov tunajšia vegetácia podobná alpskej-typickej pre dvojnásobnú nadmorskú výšku.Tieto prekrásne -a doposiaľ jako tak zachovalé pohorie-malo v osemdesiatich rokoch smolu a nezískalo štatút národného parku z dôvodu megalomanského a stratového projektu komunistických mecenášov, prčerpávacej elektzrárne na riečke Desná. Postavením dolnej hrádze sa zalialo prekrásne a jedinečné údolie Divokej Desnej-Česnekový důl.Vrchol Dlouhé stráně už nemá 1350m n.m., protože byl celkom odlesnený a zrovnaný, aby doňho mohlo byť vyhĺbené horné jazero a k nemu príjazdová komunikácia. Po vybudovaní dolnej časti a prípravných prác bola stavba na päť rokov zakonzervovaná zdôvodu prehodnotenia. Nakoniec sa obnovila a dostavala a štatút národného parku dostala Šumava. Krásu a vhodnosť tohoto projektu môžme zhodnotiť práve z Pradedu. Odpar vody z horného jazera(prítok je do spodnej nádrže) je vtejto polohe vďaka intenzívnemu slnečnému žiareniu tak vysoký,že sa musí dočerpať o tretinu viac vody, než pretečie turbínami.

Toto však nemôžme teraz vidieť, pretože kým sme dorazili na vrchol, padla hmľa, že máme problém nájsť vchod do budovy vysielača a rozhľadne v jednom. Po nulovom výhľade, oddychu a popísanému občerstveniu ideme po batožinu-cestou plníme fľaše kyselkou v Karlovej Studánke- kúpeľoch pre liečenie horných ciest dýchacích. Prevažne sa tu liečia baníci s Ostravy so silikózou a zaprášenými plúcami. Takisto je toto miesto známe vďaka filmu S tebou ma baví svet, ktorého časti sa tu natáčali s H.Vondráčkovou, J.Satinským, J. Postráneckým ai.

Do Vrbna prichádzame so slnkom a pokračujeme lesnou asfaltkou na Rejvíz- bývalú drevorúbačskú osadu, teraz rekreačné miesto a chránenú oblasť. Nachádzajú sa tu rozsiahle rašeliniská so vzácnym rastlinstvom(Malé a Veľké mechové jazero). Takisto tu bol za vojny zajatecký tábor, ukrytý hlboko v lese. Toto všeto čaká na objavenie a preskúmanie, ale až zajtra. Ukladáme sa na miestečku u riečky, na mieste bývalého mlyna, nedaľeko horárne. Večeru máme z miestnych zdrojov- huby na cibuľke,hubovú polievku a bylinkový čaj na záver. Peter sa dušuje, že sú jedlé. Hlavne že boli chutné a výživné- ráno uvidíme.

Peter sa nemýlil, pokiaľ išlo o večeru-sme v poriadku a pokračujeme smerom k zajateckému táboru, pretože je před Rejvízom. Pamätám si ho, keď som mal šesnásť- bol som tu vtedy na čundry. Na lúke, zarastenej náletom a kríkmi stály zvyšky vstupnej brány, jeden zachovalý drevený dom a polovica druhého, po ostatných dvoch ostali len základy a studňa. Vtedy som tu prespal. Před vstupom bol na ľavej strane na mýtinke malý cintorín, na ktorom bolo asi dvacať náhrobkov ruských zajatcov a jeden spoločný, celkom tam ležalo 44 zajatcov, samí Rusi. Bol to však mezinárodný tábor, preto mi bolo čudné, že zahynuli ľen Rusi a Angličania, Rumuni a Francúzi nie. Preto som zvedavý, jako to miesto vyzerá teraz, po revolúcii- keďže nastúpila cestu demokracia. Ideme stále mohutnou horou podľa vynovených značiek- to vyzerá dobre. Zrazu odbočka vľavo- po pädesiatich metroch je před nami cintorín, takisto vynovený. Mramorové stojaté náhrobky sú preč, miesto označuje ľen kamenná kocka s hrdzavou hviezdou, bez mena. V rohu umiestnená vitrína s nákresom zaj. tábora- žiadne mená, už ani ruské nie. V rohu sa k správe cintorína hrdo hlási ZO SPB Zlaté Hory. Sklamaní sa ponáhľame na Rejvíz, spláchnúť horkosť dojmu dobrým mokom v reštaurácii Noskovej chaty, vychýrenej vyrezánvanými stoličkami miestnych štamgastov. Už by mala byť tu, ale jediná podobná stavba sa volá chata Rejvíz. Prejdeme na koniec dediny a nič. Zastavujú nás turisti z Polska a pýtajú sa na to isté čo hľadáme aj my- bohužiaľ neporadíme a sme nútený požiadať o radu miestnu babenku, okopávajúcu v záhradke. To, čo hľadáme, je Chata Rejvíz. Vnútri výveska oznamuje: Nosek bol minister v Gottwaldovej vláde, teda komunista a chata bola pomenovaná po ňom, čo sa po revolúcii muselo napraviť. Že pod týmto menom si turisti predstavili vyrezávané stoličky a útulnú miestnosť chaty a nie nejakého ministra, bolo asi „novátorom“ jedno, třeba dôsledne uplatňovať demokraciu. Čo na to povedať? Ešteže to pivko bolo dobré, trochu napravilo uplynulé zážitky.

Za dedinkou sa rozkladajú rašeliniska s chránenými živočíchmi a rastlinami- obzrieme si Malé mechové jazierko,je bližšie. Po chodníku z kulatiny a dosák , ktorý sa při chôdzi pohupuje na vrstve rašeliny prichádzame k vyhliadkovému miestu-je odtiaľ vidno čiernu,bublajúcu vodu, trsy rašeliníku a uhynulé suché kríky- vo vode sa mihne salamandra škvrnitá a pozorujeme jako si obstaráva potravu rosnatku okrúhlolistá. Je to asi 5-7cm-ová rástlinka s okrúhlimi listami, ktoré majú po okraji lepkavé tyčinky. List vydáva zvláštnu vôňu, ktorou láka hmyz. Keď si mucha aľabo komár sadne na listie, to sa zatvorí a hmyz je v pasci. Šťávy vykonajú zvyšok a po chvíli nieje po muche ani pamiatky. Nad vodou poletujú vážky a šidla, rôzne druhy motýlov a hmyzu-dalo by sa tu pozorovať celé dni, no my musíme pokračovať do Jeseníku.

Ten vidíme po krátkom klesaní v diaľke před nami. Po chvíli obdivujeme pamiatky vychýrených kúpeľov plucných a srdcových chorôb. Prvou je vodný hrad, ktorý má „hrad“ len v názvu- je to malá pevnôstka obkolesená vodným príkopom. Nasleduje prehlidka kúpeľov nad mestom. Na kolonáde vyhráva k poslechu živá kapela a hostia sa prechádzajú s pohárikmi liečivej vody, oddychujú a debatujú o....čom asi? Pár kilometrov vyššie vstupujeme do jaskyne Na Pomezí. Tu je oproti vonkajšej horúčave príjemný chládok. Pomedzi všetkými tými stalagmitmi, stalagnátmi a stalaktitmi sa občas mihne tieň tu bývajúcich netopierov a ticho ruší iba odborný výklad sprievodcu. Môj bicykeľ podstúpil v mestskom cykloservise malú opravu- tvrdý výplet zadného kolesa začal spôsobovať bortenie ráfika. Spravily to podložky popod niple a povolenie výpletu. Malo by to do konca cesty vydržať, doma musím vymeniť ráfik a prepliesť koleso. Návšteva servisu nebola bez dôvodná- objavujem nový časopis pre cyklistov- Cykloturistiku, a to dve čísla(prvé už je vypredané). Pohraničné mesto Mikulovice nezaujalo ničím a po chvíli je tu Javorník s hradom, v ktorom sa nachádza múzeum fajok. Bohužiaľ, prehliadku už nestíhame a do druhého dňa do deviatej čakať nechceme- teda je dôvod vrátiť sa sem nabudúce. Hrad vyzerá, jako keby nebol opravovaný od vojny, omietka je len miestami, presvitajú tehly- asi nemá bohatého sponzora. V Uhelné je na mape jazierko v zaplavenej bani, vedľa reštaurácia a nieje to v centre dediny- príhodné miesto na noc. Do piatej sme tu, päť minút po nás dážď, na ktorý je cez okno reštiky pekný pohľad. Večera v teple, kúpeľ v jazere a jasné nebo po daždi, to je pekný záver dňa.

Raňajšia rozcvička , ktorou je 10km-ové stúpanie 14%, je za nami a kaštieľ vo V.Losinách pod nami. O deviatej si vypočujeme históriu čarodejnických procesov v tunajšom kraji (na tunajšom zámku sa konaly inkvizičné procesy), vo výrobni ručného papiera-jedinej svojho druhu v Evrópe-zasa postup spracovania papiera. Tu sa vyrába papier pre štátne zmluvy, reštaurátorské práce historických dokumentov a písomností a pre dôležité listiny pre celú Evrópu. Jeden hárok formátu A4 vychádza asi na 300Kč. Tu sme sa zdržali dlhšie, jako sme chceli a prehliadku hradu Bouzov už nestihneme. Príhodné miesto na prespanie, nedaľeko cesty, s vodou a strechou je akorát po šiestej v Kozloviciach. Toho využívame na celkovú hygienu,opravu a očistu bicyklov a prepranie bielizne. Po hviezdnatej noci, celkom vynovení sa okľukou vraciame na hrad Bouzov. Bol by to do neba volajúci hriech nenavštíviť nakrajší a najzachovalejší hrad v ČR. Patril rádu nemeckých ritierov až do roku 1953, kedy bol skonfiškovaný v prospech štátu. Predtým prešiel celkovou rekonštrukciou a opravou po rozsiahlom požiari- bol takmer celý znova vybudovaný. Samozrejme,že ešte keď patril nemeckým ritierom. Prehliadka trvá takmer dve hodiny a prezrieme si hrad od základov cez priestory pre služobníctvo až po vyhliadku z hradnej veže. V 30°C sa celí upotení a ustatí vrháme do chladnej a osviežujúcej vody priehrady v Plumlove. Kúpele a plávania si užívame dosytosti, po večeri obligátne pivko na dobrú noc a hurá do hajan.

Keďže prechádzame popri Moravskom krase, obzrieme si tunajšú dieru du matky země, priepasť Macochu. Po deviatej hodine pozeráme z hornej vyhliadkovej plošiny do hĺbky, čo sa rozprestiera pod nami. Na riečke Punkve, vytekajúcej z jaskynného labyrintu, akorát odchádzajú člny na prehliadku podzemia. Na spiatočnej ceste naviguje Marian- keď sa po polhodinovej jazde objavujeme na tom istom mieste, berieme mu žezlo vedúceho a odosielame do zadných pozícií. Po 300m počúvame smerovník a ideme na Vyškov cez Koryčany-Tu zasa zdržuje Peter a musí do cykloservisu okolo ktorého práve ideme. Výmena špice a defekt mu stenčí peňaženku a nás pripraví o polhodinku- končíme u nedaľekej požiarnej nádrže.

Slnko rozpaluje silnicu a všetko živé, kolesa svištia , keď sa ozve śśśś-pozriem nevraživo na Petra, ten však ide ďaľej- teraz to odnáša Marian. Pretože je sobota a musíme doplniť pečivo, posielam Petra dopredu do najbližšieho obchodu u cesty nakúpiť a počkať na nás- ostávam pomôcť. Po 15-tich minútach je všetko v poriadku. Prvá dedina a otvorený obchod, Peter nikde. Doplníme pečivo a vydávame sa stíhať uprchlíka. Keď ani za Kyjovom na dlhej rovinke nevidíme nikoho- a poznáme Petrovo tempo- začíname tušiť búdu. Po polhodinke sa zjavuje-nie Peter-otvorená krčma u cesty. Zaparkujeme a při pivku čakáme . Ale ani po hodine sa nezjavuje nik, ideme ďalej. Trasu pozná, snáď dobehne. Veselí, Bzenec a už je tu Velká n. Veličkou. Zdiaľky počuť ludovú muziku- sú tu Horňácke slávnosti a jarmok. Zakálačkové špeciality dráždia nos- nech si užije aj žalúdok!!! Jitrnicový prejt, kvašáky, domáci chlieb a vínko k tomu- Peter môže banovať!! Na konci města za prechodom a colnicou všetko zhltne 17%-né stúpanie ponad Myjavu, ktorá je v doline a po padáku do města zasa stúpame. Na kopci musíme opravovat Marianov defekt- nedarí sa mu, a je tu súmrak Popod kopcom sa odáža svetlo mesiaca vo vodnej hladine- tu teda končíme.

Konečne je před nami posledný deň výletu, necelých 100km, teda nemusíme sa náhliť. Slniečko hreje, pršať nebude, teda sa kúpeme na Zelenej Vode u N.Mesta a po chvíli sa naše cesty rozchádzajú v Hradišti. Dáme si rozlučkové a ideme každý svojou cestou. Za 11 dní máme v nohách 1200 km a v hlave zážitky a obrazy peknej krajiny. Petra som druhý deň navštívil doma a porozprával, čo sa stalo. Samozrejme že nečakal u cesty, ale zbehol do města bokom. My sme zatiaľ prebehli a on po návrate čakal na nás a my o päť km ďalej zasa na neho. Potom si uvedomil kde je chyba a išiel rovno domov. V Beckove mal defekt a pretože už nemal lepenie, išiel od deviatej hodiny celú noc pešo domov a navyše tlačil naložený bicykeľ. Prišiel domov po piatej ráno-je to turista jako sa patrí, môžme mu tú cestu závideť!!!