Rumunský sever 2002

Už dlho ma láka oblasť na severu Rumunska- pozdĺž hraníc s Ukrajinou. Doposiaľ nebol čas a dôvod na návštevu, tohto roku sa teda vypravím tam.
Cez Hutu do Sapinty

Pred cintorínom

Nabitý vedomosťami a plný očakávania mám za sebou monotónnu cestu vlakom do Košíc aj prejazd maďarskej roviny- prekračujem hranice v Petey a som tu. Prvú noc poskytuje novostavba garáže a rod.domu za Satu Mare neďaleko cesty. Ráno je chladno, ale jasné nebo sľubuje pekný deň. Po 20-tich kilometroch na križovatke volím odbočku doprava, do hôr. Vozidiel ubudlo, iba pár konských záprahov zváža úrodu a ja mám čas obdivovať krásnu prírodu.To ale nemá dlhé trvanie, cesta sa pomaly dvíha a po desiatich kilometroch stúpanie končí- som na vrchole prvého "priesmyku"(Pasul Huta 587m n.m.). Radosť zo zjazdu je však predčasná, cesta je samá diera a hrboľ- stále som v strehu a ruky ma bolia od brzdenia. Cesta dolu trvá pomaly tak isto dlho ako hore.
Na veselom cintoríne
Všetko sa raz končí a víta ma dedina Sapinta a jej povestný cintorín. Prehliadka je úchvatná- spravili z nej turistickú atrakciu aj zo vstupným u vchodu. Náhrobné dosky sú drevené, vyrezávané a maľované. Na každej je krátky príbeh zo života či okolnosti skonu s výstižnou maľbou. Tradíciu zaviedol miestny rezbár a umelec Ion Patras(1909-77)a pokračujú v nej jeho synovia. Pred cintorínom sú ploty ovešané ručne tkanými kobercami z ovčej vlny a na priedomí v dedine babky súkajú ručne ovčiu vlnu pomocou vretena- žiadny kolovrátok! Sily zregenerujem v miestnom bistre a pokračujem cez Sighetu Marmatiei do Petrovy. Tu sa ukladám v novo postavenom seníku kúsok od cesty.
Pasul Prislop(1416m n.m.)

Bufet na vrchole

Vyspaný a oddýchnutý vchádzam do dediny a musím dať prednosť stádu dobytka, putujúcemu  na pastviny. Toto sa stáva pravidlom v dedinách- miestni vyháňajú z dvorov statok , ktorý sa pripojí ku stádu a miestny pastier sa o nich stará až do večera- zavedie stádo na pašu, postráži a večer zasa priženie domov. Podľa toho aj vyzerá cesta- je posiata výkalmi rôzneho typu a tvaru, od kozích cez kravské a konské po ovčie. Pri prejazde dedinou Moisei márne hľadám miestny pamätník- dedina bola vypálená a obyvatelia zastrelení maďarským vojskom. Za Borsou sa cesta opäť dvíha a krúti až na najvyšší bod tohto putovania, Pasul Prislop(1416m n.m.). Cestou na vrchol prechádzam z jednej strany na druhú, aby som našiel aspoň kúsok pôvodného asfaltu a vyhol sa dieram-uľavujem si aspoň nadávkami a ďakujem Bohu, že tu nieje veľká premávka. Hore je u tabule malý bufetík v drevenej búde- na občerstvenie a odpočinok stačí. Cesta dolu je po novo položenom koberci- Pánboh ma asi vypočul a zľutoval sa. Dovoľujem si teda nevídaný prepych- rýchlosť vyššiu ako 40km/hod! Po"labužníckej" jazde som o chvíľu dole a v diaľke vidím približovať sa prvých  cykloturistov. Pri stretnutí sa z nich vykľujú dve ženy z Anglicka, riadne nabalené. Vymeníme skúsenosti, poľutujem ich a zo žeľaním šťastnej cesty ideme každý svojím smerom.Ja schádzam stále dolu kopcom až k údoliu rieky Bistrity, za Ciocanesti si vypýtam povolenie u miestneho uja, kosiaceho lúku, na nocovanie pod prístreškom na jej kraji.Strecha nieje nič moc a pretože sa mračí,naťahujem pod ňu plachtu a
robím dobre. V noci začína pršať-do rána ale nieje po daždi ani stopa.
Voronet a studená sprcha

Monastýr Voronet

Stúpanie po ránu sa stáva pravidlom- akoby som sa mal dostať do správnej teploty a tempa  čo najskôr! Po peknej ceste to ubieha aj do kopca a keď nasleduje takisto dlhé klesanie, neprotestujem. Mrákava ma stále naháňa, ale neprší-čo je dôležité. Do večera stíham prehliadku monastýru Voronet a pretože sa spúšťa dážď, zaisťujem nocľah pod strechou- tentoraz platený a to riadne draho. Za jednu noc v perinách platím 250 000lei, čo je takmer 7euro!!! Za to sa môžem podeliť ráno s domácim o kadibudku na dvorku a mám studenú sprchu pod pumpou! Mám novú skúsenosť- radšej sa opýtať na viacerých miestach a vybrať si!
Noc na salaši
Po ránu odtiaľ uháňam, ani pršiplášť mi neprekáža, tak som napálený pažravosťou domácich, ktorí
by chceli žiť ako v kapitalizme ale pracovať ako v socializme-teda brať peniaze za nič. Neďaleký monastýr Humor je bokom a preto jeho návštevu vypustím, po šiestich kilometroch zatáčam z deravej betónky na prekrásnu(a asi nie veľa používanú)asfaltku smer Solca-čo je malý opevnený kostolík. Čaká ma šesťkilometrové tiahle stúpanie a preto prestáva pršať(aby som sa nemusel dusiť pod pršiplášťom). Naľahko sa mi ide lepšie a ľahšie- priam vystrelím do kopca a po chvíli je tu Sucevita- malovaný opevnený monastýr s jeptiškami, hotová rozprávka. Je obkolesený trojmetrovým múrom a vstupné mám „zadara“.

Solca

K nasledujúcemu monastýru- Moldovite-klesám a preto mám jeho pôdorys jako na dlani. Pred vchodom stojí „ochranka“, člen miestnej domobrany a so záujmom sa vypytuje odkiaľže som. Monastýr je veľmi
pekný a asi známy, pretože na parkovisku stojí autobus belgický aj francúzsky. V dedinke o tri kilometre nižšie doplňujem kalórie v bufé na križovatke a pripravujem sa na nasledujúce stúpanie na Pasul Tihuta (1226m). Po piatich kilometroch dobieham ujka na horáku- rusína- idúceho na salaš opatriť statok (tri kravky a pár koní). Po dohovore ho nasledujem a prijímam pozvanie na noc. Salaš je ale tri kilometre bokom v hore, čo netuším. Pretože ma nič nenaháňa, pretrpím strastiplnú púť cez tri potoky(prebrodenie) a už sa objavuje „salaš“- drevená búda s kvalitnou strechou(čo je najdôležitejšie) a vedľa stajňa pre statok, ktorá je o triedu lepšia. Kým dám dolu brašne, umyjem sa a rozložím spanie bokom pryčne baču, je späť aj s čerstvým mliekom. Rozkladá oheň- kým sa rozhorí, zasyruje mlieko a robí syr- potom v kotli do vrúcej vody sype kukuričnú múku a varí mamaligu-kukuričný varený chlieb, večeru aj raňajky pre nás oboch. K tomu čerstvý syr a kúsok slaninky a som napchatý do popuku! Po modlitbe sa ukladáme k spánku-spím lepšie ako v perinách.

Pasul Tihuta(1226m n.m.)

Ráno vstávame zavčasu- ujko musí do dediny(cez 6km)na rannú omšu. To mi vyhovuje, po raňajkách sa spakujem, poďakujem malým darčekom za nocľah a kým ovešiam bicykel, je ujko preč.Pomalu a opatrne prekračujem potok a potom sa driapem skratkou do kopca na cestu- tá je nado mnou, pretože počujem jazdiť auta. Konečne som v sedle a stúpam na priesmyk Tihuta. Keď dorazím na vrchol, je tu desaťmetrový monument(ktovie na počesť čoho), lavičky a stolíky na
piknik- tie sú v plnej prevádzke aj teraz ráno. Počas mojho odpočinku tri razy prifrčí Dacia, vyskáče rodinka, vyfotí sa před monumentom a odfrčí preč- asi miestna atrakcia. Oddýchnutý obliekam vetrovku- nasleduje 25km-ové klesanie po dobrom koberci, čo je sladká odmena za polovičné stúpanie. Pred Prund-Birgaluui okupujem nový prázdny seník-zasa hotelový nocľah zadarmo!
...a zasa noc v perinách!!!

Muntii Maramures

Pri priechodu Bistritou navštevujem miestnu tržnicu a kupujem malé darčeky- cez Dej stále klesám pozdĺž rieky Somesul. Po chvíli začína   kvapkať z modrej oblohy- teda sa nevzrušujem a to je chyba! Po piatich minútach obloha čiernie olovenými mrakmi, ktoré behom sekundy premiestňujú svoj obsah na zem. Nestíham ani zastať, nieto vytiahnuť pršiplášť a som mokrý do nitky-ešteže toho na sebe veľa nemám. Šprintujem čo sa dá a už sú tu prvé domce dediny a hneď v druhom pozerá na tú spúšť domáci- keď ma zbadá, kýva aby som sa išiel ukryť. Nedám sa núkať a už som pod strechou. Odkladám bicykeľ do stodoly a ujko ma pozýva na pohárik  „na zohriatie“. Pretože sa blíži večer a stále leje ani z krhly, pýtam si povolenie na nocľah v stodole. Toto kategoricky zamieta a pozýva ma do izby- to bude môj nocľah a nie stodola- čo by povedali ľudia, keby ma nechal spať v stodole!!! Domáca pani pripravuje večeru a po nej ma pozýva k susedom- synovi s nevestou, ktorý sa práve vrátil z roboty v Taliansku. Beriem žuvačky a cukríky pre deti a v dobrej partii popíjame vínko a čo to diskutujem s mladými po anglicky. Po hodinke sa ospravedlním a
Posledný deň v Rumunsku.....

Ráno vstávam skoro, ale domáca ešte skoršie- už má obriadenú hydinu a nachystané kráľovské raňajky pre mňa (kukuričnú kašu so slaninkou,kyslú polievku s kukuričnými haluškami a čiernu kávu), ktoré musím zjesť- inak by to bolo považované za urážku. Horko-ťažko to do seba nasúkam, po káve nezbytný štamperlík domáceho a pomaly sa zberám. Pred odchodom sa idem poďakovať za prístrešie balíčkom kávy a ako protislužbu dostávam igelitku plnú zeleniny a ovocia(paprika,rajčiny,jabĺčka a hrušky). Je to priepastný rozdiel v jednaní- vo Voronetu 250 000 za prespanie a tu by sa urazili, keby som všetko nezjedol!!!
Po nočnej búrke sa obloha vyčistila a je príjemné počasie.Pretože na trase nieje už nič
zvláštne, trielim ku hraniciam čo to dá. Nocujem v lesíku u cesty až v Maďarsku-pod plachtou.
Poslednú   noc   sa   ukladám   před   Haniskou- za   prechodom, už na Slovensku, pod rybárskym
prístreškom u jazier po bágrovaní štrku. Do 8.20 som na nástupisku v Košiciach a po chvíli sedím v
rýchliku domov.Po deviatich slnečných dňoch-a dvoch upršaných-1230tich km a kope prírodných a
historických krás, som spoznal viac príjemných a sympatických obyvateľov ako tých druhých. Rád sa sem vrátim aj nabudúce!!!