Orlické hory 2001

ORLICKÉ HORY 2001

Je streda,15.8.,14.30 popoľudni-deň mojích narodenin, ktorých oslavu končím bonbónikom. Snažím sa presunúť 20-kilovú záťaž, rozmiestnenú do brašien, na bicykeľ -pokiaľ možno rovnomerne, aby sa dal ovládať. To sa mi po chvíli darí a v opačnom poradí procedúru absolvujem na žel.stanici, kde sa presunujem do vlaku. Ten ma po čase vypľuvne v Púchove, tu si zopakujem zasa nakladanie, nasleduje pár nemotorných kilometrov, kým dostanem svojho „ťažkotonážníka“ do rúk a potom už upaľujem oproti novým dobrodružstvám, ktoré ma čakajú na prieskume Orlických hôr. Noc sa blíži, ponúka sa úkryt v stavebnej búde v Hustopečích, čoho s radosťou využívam.

Hustá hmľa sa rozpadá, kým sa pobalím už vykukuje slniečko. Keď prechádzam cez kúpeľné město Teplice nad Bečvou, idem preskúmať tunajšie aragonitové jaskyne a porovnať s Ochtinskou ar. jaskyňou. Nedá sa povedať, že by som bol sklamaný prehliadkou-aragonit tu je, ale v malom množstve a iný druh ako na Slovensku.Ten ihlicový sa tu vyskytuje na dvoch miestach, inak je všade tzv. hrčovitý-vyzerajúci jako hrče na pňoch stromov. Sklamanie vyrovnáva neďaľeká priepasť-najhlbšia v ČR-ktorá sa nachádza na kopci oproti. Nabitý novými poznatkami odstrojujem svojho tátoša na stanici v Hraniciach a všetko vpracem do rýchlika, ktorý to presunie do Pardubic, vrátane mňa. Náročná operácia sa darí, po chvíli klimbám v kupé vlaku, uspávaný monotónym klapotom kolies. Takto prežijem tri hodiny a nasleduje teraz už rutinná akcia ovešávania bicykľa. Zvlažujem vyprahlé hrdlo ľahodným mokem značky Radegast-ten dodáva potrebné kalórie na prvé kilometre smerom na Trebechovice-vyhlásenému to „mestu orlojov“, ktoré musím vidieť! Bohužial sa zmráka a tak orlojom vyhrazujem zajtrajšie ráno-teraz treba pohľadať nocľah. Novostavba tesne před mestom je paráda!

Keď hodiny na kostolnej veži na námestí bijú pol ôsmej,   sedím pod nimi na lavičke a raňajkujem jogurtík s rožkom, nastavujúc svoje telo teplým lúčom vychádzajúceho slnka. Konečne sa otvára brána muzea betlehémov a tak zahajujem prehliadku s prvými návštevníkmi-zájazdom s Polska-a tak mám výklad v polštine,čo mi vadí menej jako čakanie na ďalšiu prehliadku.Zo svetoznámeho Trebechvického betlehéma vyžaruje patina rokov a láska rezbára k práci. Zasa musím porovnávať s betlehémom v Rajeckej Lesnej, ktorý je väčší(7x3m), novší, ale umiestnený v kaplnke u kostola-teda prosredie je príhodnejšie. Bohužial nieje zatiaľ tak známy v zahraničí, pretože nemá historickú minulosť-ale porovnanie vydrží bez straty bodu! Lúčim sa s mestom obhliadkou námestia a pokračujem dobyť pevnosť Josefov. Tento kolos, pri ktorého stavbe sa musela zriadiť nová teheľňa, pieskovňa a vápenka, je postavený celý z tehál-vrátane podzemných častí-a tehly sú neporušené. Akýže to museli byť majstri!!!Pevnosť mala slúžiť k obrane za tridsaťročnej vojny spolu s Terezínom, ale tak jako válečné pevnosti na hraniciach proti Nemcom,svoj účel nikdy neplnila. Po zaplatení vstupného fasujeme kahance a za blikotu sviečok sa ponárame do podzemia. Všeci sa držíme sprievodcu ani kliešte, pretože po chvíli strácame v spleti chodieb a chodbičiek orientáciu. Keď nám v jednej chvíli nakáže zahasit sviečky, abysme videli úplnú tmu, obstúpime ho dookola aby náhodou nezmizol a vydýchneme si až keď zažneme. Ten z toho má veľkú srandu, počujúc ranu  ani z dela-to nám padol kameň úľavy! Po hodine sme na slnečnom svetle a jeho páľave-v podzemí bol pekný chládok, čo sme si ani neuvedomovali. Nasleduje prehliadka z vonku,  ale až po prezretí náčrtu pevnosti si uvedomujeme jeho rozlohu a dômyseľné vybudovanie.

Ale už bolo dosť bojových rečí, poďme na návštevu za hrdinami nášho detstva-do údolia so starým belidlom, mlynom, zámkom a splavom-do Babiččina kraje. Prechádzka lipovou alejou od zámku ke starému belidlu navodzuje spomienky na povinnú četbu nášho detstva-Babičku od B.Nemcovej .Nechám sa unášať históriou a počujem štekot psov z mlyna, volanie pani Proškovej na deti, vidím babičku s Barunkou, Adélkou a Jeníkem ísť alejou ku zámku, knežnu pozerajúcu  komtesu Hortenzii ,ako maluje ,Viktorku sediacu na splavu a pana Proška bafkajúceho z fajky. Zo snenia ma vytrhne džavot anglických turistov a tak vyrážam v ústrety novým objavom-vojenskému objektu Dobrošov. Ten sa vypína na kopci oproti, ale kým sa k nemu dostanem, trvá to takmer dve hodiny -to je presne desať minút po poslednej prehliadke. Obzerám si teda vonkajšie opevnenie neďaľekých srubov Javor,Zelený a Lom. Pod Javorom, ktorý je bokom, sa ukladám na noc, vnútrajšok prezriem zajtra.

Ráno ale zisťujem,že prvá prehliadka je až o desiatej-čo je o tri hodiny a to mi narušuje denný plán. Prehliadku si nechám na budúcu návštevu a pokračujem k pevnosti Hanička, ktorá je súčasťou opevnenia, budovaného před vojnou, ale nepoužitého. Keď sa začína smrákať,prechádzam okolo opusteného junáckeho táboriska, vybudovaného na brehu riečky s romantickým menom-Zdobnice, čo je ideálne miesto na noc. Ukladám sa pod strechu bývalej výdajne jedla na prkennú podlahu-po výdatnej večeri a hygiene sa usína ako doma v perinách. Šum vetra v korunách stromov a zurčenie vody pôsobí sťa uspávanka.

Po ránu ma čaká ťahavé stúpanie, čo ma pekne rozohreje a dostáva do pravideľného tempa. Pevnosť je, ako inak, na kopci, teda stúpania sa striedajú s klesaním, ale prevažne naberám nadmorskú výšku. Som na mieste, zamykám bicykeľ a práve odchádza skupina na prehliadku-teda nemusím čakať a pridávam sa k nej. Sprievodca je mladý vojačik, pevnosť a históru pozná dokonale. Na môj dotaz, prečo sa stavali opevnenia proti Nemcom tu, na Polskej hranici a nie na západe, mi vysvetlí, že Nemecko malo vtedy hranicu na Odre-teda sa ťahalo až k dnešnej Ostrave. To som akosi pozabudol zo školských lavíc-dobre vedieť! Po prehliadke garáží a prípravných objektov sa ponárame do podzemia-do spleti chodieb a obslužných priestorov. Bolo tu ubytovaných okolo 800 vojakov, ktorí vydržali bez prísunu čohokoľvek zvonka asi mesiac. Je to hotové město pod zemou-kuchyne, jedálne, sklady jedla a streliva, zásoba vody a paliva pre agregáty na výrobu elektriny, úpravňa vzduchu, odvetranie a prepojovacie chodby na okolné sruby. Po dokončení malo byť opevnenie pozdlž celej hranice s Nemeckom, vzájomne prepojené chodbami a prekrývajúce sa dostrelom zbraní-hotová Maginotova línia vo Francúzku. Po dvoch hodinách sa konečne pozeráme na denné svetlo-vychádzame zo srubu asi kilometer vzdialeného. Celá nedobytnosť mala jedinú slabinu-po obídení a útoku zozadu bolo po nedobytnosti, čo mohli využiť Nemci tým že najskôr obsadili Polsko a odtiaľ by sa dostali na naše územie takmer bez boja. To sa ale nestalo, hranice prekročili vďaka zrade vtedajšej vlády, bez problémov. Pokračujem cez Bartošovice do údolia Orlice a kolem Zemskej brány, Klášterec n.Ohří, Pastviny, Líšnice a Žamberk do Nekoře. Tu,  po občerstveniu a dohovore s miestnymi spolustolovníkmi, prijímam ponuku na nocľah pod altánkom v záhrade jednoho kunčafta. Môžem sa dokonca osprchovať pod točkou na polievanie záhrady.

Po komfortnom nocovaní sa lúčim aspoň písomne-domáci ešte vyspávajú-a presúvam sa cez nekonečné stúpanie na Moravu. Odmenou je niekoľkokilometrový zjazd po peknej asfaltke, ten si náležito vychutnávam-až ma bolí za krkom od dlhého zohnutia. To napravujem v malom bufetíku u cesty na konci klesania a po riadnom oddychu ma o chvíľu víta Letohrad-sídlo pobočky Moiry. Tu vybavujem malý nákup prádla Na Moiru nedám dopustiť-už druhé dovolenkové putovanie absolvujem v ponožkách a triku z tohoto výborného materiálu a zatiaľčo kamarát suší vypraný dres celé dopoludnie na nosiči, ja po vypraní pár razy zamávam trikom a môžem si ho rovno obliecť-o päť minút je suché. Ponožky uschnú po desiatich minútach na nosiči. Neidem teda ako pojazdná sušiareň a vlhké triko v horku príjemne osvieži. Nasleduje stúpanie na Suchý vrch a osemkilometrový padák do Červenej Vody. V Šumperku obedujem v bistre u cesty, v Hypernove doplním zásoby a už funím do 20-km stúpania na sedlo Skřítek. Rýchlosť zvyšuje obava pred blížiacou sa olovenou mrákavou, z ktorej občas vyšľahne blesk a hrmí stále. Našťastie ma predbieha z ľavej strany v dostatečnej vzdialenosti a do Rýmařova prichádzam po búrke. Sotva opriem bicykel o stenu paneláku v Bruntále u rodičov, otvoria sa stavidlá a z neba sa hrnú prúdy vody-toto ma zastihnúť na ceste tak ani nestíham obliecť pršiplášť a som mokrý durchumdurch. Tu mám dva dni prestávku a užívam si sladké ničnerobenie. Čaká ma ešte návšteva stretnutia cykloturistov v Sobotišti u Myjavy.

Vzdialenosť do Velkej n.Vel. Ubehla ako nič a po 130km klopem na dvere maminho brata-ten sa teší z návštevy. Na uvítanie i na rozlúčku druhý deň ráno po kalíšteku slivovičky-ako sa patrí a už sa prezentujem v Sobotišti. Prichádzam medzi prvými, ostatní sa schádzajú do večera a niektorí aj v sobotu ráno.

To už je na programe 100km-vá etapa cez Hohenau, Břeclav Šaštín-Stráže a Sobotište. Na hraničný prechod ideme autobusom inak by to bolo cez 200km. Po vystúpení sa na prechode nestíhame oháňať před množstvom nenasýtnych komárov, ktorí asi dostali hlášku, že bude prísun čerstvej potravy!!! Prejdeme rovinatým Rakúskom, v Břeclavi navštívime predajňu Gumotexu a je tu Šaštín. Tu sa koná prehliadka katedrály, doplnenie stravy a kúpanie v neďaľekom pieskovisku, respektive v jazerách po ťažbe. Večer nasleduje vzrušená debata a porovnávanie zážitkov s účastníkmi iných trás a plánuje sa program na druhý ďeň. Ja ráno balím a spolu s kamarátmi s Prievidze odchádzame cez Myjavu, Nové město a Bánovce domov. Po tretej hodine otváram dvere bytu, vítaný radostným pokrikom detí “čo si nám priviezol“ a manželkou. Tých 870km nebolo až tak hrozných, ako sa zdalo, ale už je to preč a třeba pomaly plánovať budúcu cestu.